|
TIE, ČO SA VYZNAJÚ ...
Poznáte ten častý vzdych, napoly odsudzujúci, napoly závidiaci:
- Tá sa vyzná !
- Tá v tom vie chodiť !
- Tá si to vie zariadiť !
Ženu, alebo dievča, ktoré „si to vie zariadiť", majú v každom dome a na každom pracovisku. Ale pozor - do tejto kategórie sa zvyčajne zaraďujú dva druhy žien. Prvé sú tie, o ktorých vravíme, „nech si má, ale za tú cenu by som ja nikdy . . .". Tento druh žien nás nebude zaujímať. Bude nás zaujímat' druhý, ktorý používa metódy oveľa rafinovanejšie, na pohľad bezúhonné, mravopočestné a nenapadnuteľné: metódy žien Šťúk, ktoré dosahujú svoje ciele, pričom navonok ani na krôčik nevybočia z rámca panujúcej morálky. Ich zbraňou je znalosť psychológie, ich metódou je zneužitie tejto znalosti na chladnokrvnú manipuláciu s ľudmi, situáciami, a napokon i so sebou. Na rozdiel od prvého druhu dosahujú svoje ciele nie telom, ale hlavou - a dobrou hlavou. Dosahujú svoje ciele o to častejšie a rýchlejšie, o čo sú ich metódy spoločensky utajenejšie: ony samy o nich, pochopiteľne, nehovoria, a pravdepodobne ich nemajú ani nijako sformulované či organicky vtesnané do systému. Konajú síce podľa istých presných pravidiel, ale samy si tieto pravidlá neuvedomujú. Vedia len, že sú účinné. Je lákavé ich odhaliť, pomenovať a označiť, možno by sa zástupy obetí - Nešťúk - vedeli aspoň trocha lepšie brániť, ak by poznali finty hry, ktorú hrá proti nim protivník. Aby videli, ako sa to zavše robí, a aby sa v tom vyznali, aby nemali onen bezradný pocit večne zaskočeného človeka, čo jednostaj zisťuje, že sa veci dejú za jeho chrbtom, záhadne, nevysvetlíteľne a prekvapujúco. V skutočnosti je však v tom oveľa menej záhad a „zásahov osudu", ako si radi nahovárame, a veci sa dajú oveľa lepšie ovládať a usmerňovať, ako sme ochotní pripustiť. Šťuky tento poznatok využívajú spôsobom, hodným pozornosti a popisu: v modernom svete, kde je človek čoraz ohrozenejší manipuláciou, sú práve Šťuky tými, kto manipulujú - a nie tými, kto sú manipulovaní. Paradoxné však je, že pravdepodobne jedinou obranou manipulovaných sa stáva
znalosť spôsobov manipulácíe. Pozrime sa teda na ne bez vzrušenia, bez moralizátorstva
a bez zaujatostí.
ŠŤUKA A CHLAPCI
Pretože je dievčaťu zakázané
útočiť priamo, uchyľuje sa k manévrom a vypočítavosti - Simone Beauvore
AKO SPOZNÁME ŠŤUČKU ?
Nijako. Je mi trápne to vraviet - a hned na začiatku knižky. Ak sa človek pokúša popísať istý
typ, mal by, ako v každom riadnom prírodopise, začat vonkajším popisom skúmaného živočícha, mal by povedať, že má zložené oči, alebo štvoro krídiel, alebo gangliá, alebo tak podobne. Ale v prípade Štučky i Šťuky je vonkajškové vydelenie z ríše ľudských bytostí mimoriadne tažké. Šťučka je druh človeka,
nebezpečný najmä tým, že sa nápadne podobá človeku. Jej mimikri je od ozajstného človeka takmer nerozoznateľné. Štučka má hlavu, trup, štvoro údov, pohybuje sa poväčšine na súši, vzpriamene. Je mäsožravá, či vegetariánka, teplomilná a prevažne tajnosnubná. Na pohľad sa nelíši od Nešťúk, v dave je neurčiteľná. Ale ak ju nemožno spoznat na prvý pohľad, na druhý už áno. Jej výzor níe je ničím pozoruhodný a charakteristický, ale jej správanie a vystupovanie má určité znaky, všetkým Štukám bezpodmienečne vlastné. Šťuka nikdy nie je mľandravá. Nie je rojčivá. Je praktická. Nikdy sa necíti ukrivdená. Je vždy plná energie. Robí dojem, že sa jej všetko darí, darilo sa a bude darit. V každej situácii si vie rady. Nikdy sa nesťažuje. Nikdy nemá pocit menejcennosti, ba práve naopak. To všetko sú predpoklady k šťukizmu, ale ešte vždy iba predpoklady; spomínané vlastosti môžu viest aj k životaschopnosti vonkoncom pozitívnej. Preto sa Štuka identifikuje bezpečne ani nie výzorom, ani nie dojmom, aký robí, ale dá sa rozpoznai iba v činnosti, v celkom konkrétnych situáciách, kde sa rozhoduje ku konkrétnym činom, zaujíma určité
postoje a stanoviská. Štuka sa slovom pozná iba v akcii. Nemusia to byf svetaborné akcie. Naopak, často vyzerajú na pohPad bezvýznamné, ale jedna s druhou vytvárajú siločiaru, ktorá vedie k presnému výsledku. Ale vrátime sa k prírodopisu: ak nemôžeme popísať Šťukin výzor, môžeme popísat
jej akcie, jej základné postoje v behu života. A takým prvým samostatným postojom dievčata, doteraz vo všetkých iných oblastiach usmerňovaného rodičmi a školou, je postoj k chlapcom.
ČÍM VIAC ZLÝCH, TÝM LEPŠÍ JEDEN
Na rozdiel od iných dievčat, ktoré sa usilujú čím skôr si nájsť chlapca, Štučka to zdanlivo - nerobí. Veľmi zavčasu si uvedomí, že je pre ňu výhodné chodiť čím dlhšie v „parte". Prečo? Práve preto, aby si našla toho najlepšieho. Aby ho našla, musí ju aj on zbadat. Aby ju zbadal, musí sa vynímať. Aby sa niečo vynímalo, musí mať kontrastné pozadie. Kontrastným pozadím k dievčatu sú
chlapci. Ak by Štučka chodila v kŕdli s dievčatami, tie druhé by mohli byt krajšie; s chlapcami ju nik nebude porovnávat, ako neporovnáva jablko s hruškou. Preto sa Šťučka drží čím dlhšie party, nepodlieha psychóze dievčat svojho veku a nepodľahne panike: vyčkáva. Oddialenie výberu „definitívneho chlapca" má svoje výhody.
1. Čím viac lovcov, tým žiadúcejšia korisť. Pretože si múdro zachováva „pozadie", vyháňa do výšky vlastnú cenu: pozrite sa, koľko chlapcov o mňa stojí! (Zaráta aj tých z party, ktorí sa o ňu prípadne nezaujímajú - ale kto to vie? Chodí so všetkými v jednom kŕdli.) Toto stále pozadie množí automaticky dalších záujemcov, podľa hesla, „ked' ju toľkí chcú, musí na nej niečo byt". Záujem jedných plodí záujem dalších, a čím viac je pretekárov, tým sa im vidí korist žiadúcejšia; začnú bojovať nielen pre ňu samotnú, ale aj preto, že víťazstvom by dokázali svoju vlastnú hodnotu, demonštrovali by ju sebe samým a ostatným chlapcom. Tým, že si udržuje okolo seba viacerých chlapcov, vytvára teda Štučka napokon situáciu, že je žiadúca dvojnásobne:
a) pre ňu samotnú - ako trofej
b) pre počet porazených, ktorí budú víťazom vyradení.
Štučka, ktorá sľubuje vítazovi okrem seba samej aj väčší počet „padlých", uspokojuje dvojnásobne: uspokojuje túžbu - ale aj samoľúbost. Ale tých budúcich „padlých" si treba pestovať. Preto sa Štuka drží v kŕdli, kým len môže.
2. Dlhší výber značí lepší výber. Štučky i Neštučky majú v určitom veku ten istý problém.
Spočíva v jednoduchej schéme: o dievča sa začne zaujímať chlapec, dievčatu sa bohvieako nepáči,
ale ak ho odmietne, s kým má chodiť do kina, keď ostatní „záujemci" ešte neprejavili záujem ?
Ak s ním začne chodiť, ostatní záujemci hneď odskočia, lebo sa riadia heslom "kamarátovi do revíru neleziem, alebo tá je už zadaná, načo sa namáhať "
Dievčatá sú teda na vážkach: čo robiť? Vyzerá to naozaj ako neriešiteľná dilema: odmietnuť znamená nielen zvoliť samotu, pokým iné dievčence sa tešia na rande, kino, prechádzku a cukráreň, ale značí to aj vytvorit dobrovoľne a vlastným pričinením okolo seba nepriaznivú atmosféru.
Nepriaznivú, lebo kto vie, že dievča nejakého chlapca odmietlo? Každý vidí iba to, že „nikoho nemá". Môže to síce značit, že odmieta a že má vysoké nároky, ale rovnako to môže značiť, že ju nik nechce. A ako sú už ľudia zlomyseľní, radšej si myslia to druhé. To je pre dievča nepríjemné; a môže to viest medzi chlapcami k psychóze, že tu „niečo nie je v poriadku", „asi je čudná" a napokon k záveru „kef ju nik nechce, prečo by som akurát ja ..." Dievča pritísnuté k múru strachom z takto vytvorenej verejnej mienky o sebe, volí radšej prvú alternatívu: začne s vhlapcom chodit. V tej chvíli sa vynára nový problém. Tým, že ostatní chlapci „odskočili", lebo
dievča je už „zadané", dostáva sa dievča do situácie, kedy „provizórny" chlapec, ktorého si
vybrala iba na to, aby mala zatiaš s kým chodiž do kina, sa automaticky stane „neprovizórnym" a stálym - lebo jej zarúbe cesty ku všetkým ostatným. Dievča, ktoré trávi voľný čas s jedným
chlapcom, prirodzene nemá kedy poznávať iných, a teda porovnáva~ toho „svojho" s „ostatnými".
Ak nemôže porovnávať, nevie vlastne, aký je ten jej. Možno je lepší ako ostatní, možno horší. Ako to má vedieť? Ak sa o tom skúsi presvedči~ celkom nevinne, tak, že si posedí jedno poobedie v cukrárni s iným chlapcom - ten „jej" to pokladá okamžite za zradu, naježí sa a postaví ju pred rozhodnutie: ja alebo on! Lenže ako má dievča zodpovedai práve túto otázku, kef - a v tom je ten paradox - práve táto otázka ho oberá o podmienky, aby sa mohlo rozhodnút? Aby sa mohlo rozumne rozhodnúť, muselo by poznať obidvoch, a až potom volit toho, s kým jej je lepšie. Ale kef nemôže poznať toho druhého, na akom základe sa má rozhodnúť? Musí voliť naslepo a riskovať, že prípadne
oľutuje. Dievča, ktoré si teda priskoro zvolí jedného chlapca ako partnera, riskuje, že sa
napokon vydá za niekoho, s kým začalo chodiť len preto, že raz nemalo s kým ísť do kina. Ostatní odskočili, dievča neriskovalo rozchod tým, že by sa zaujímalo o ďalších chlapcov, začalo si zvykať na toho svojho - vzniklo manželstvo zo ... zotrvačnosti. Je to smiešne a smutné, ale napodiv ani nie také zriedkavé. Ak sa mnohé jej kamarátky takto vydajú zo zotrvačnosti, Štučka sa tomu chce vyhnút. Usiluje sa preplávať medzi Charybdou a Scyllou bez úhony, samozrejme, so ziskom. Uváži, že:
a) byť sama uškodí jej prestíži,
b) chodit s prvým (náhodným) chlapcom jej znemožní vybrať si ešte lepšieho, volí teda kompromisné riešenie: nebyť sama a nebyť ani s jedným chlapcom, čiže - chodiť s partou. Dlhší výber značí lepší výber ... a parta jej k nemu urobí správne pozadie.
MIENKA O SEBE JE INFEKČNÁ
Šťučka chce mat samozrejme to najlepšie. Chce mať chlapca naj...naj... a takého, akého by jej iné závideli. Nie je však taká hlúpa, aby nevedela, že ten naj...naj... súci svojich naj... naj... vedomý, bude mať asi dosť vysoké požiadavky na dievča, s ktorým začne chodiť. "Najnák" si bude iste hľadať „Najnáčku". A Štučka je si vedomá svojich nedostatkov (aj ked o nich, božechráň, nehovorí). Čo teda robit? Štučka by nebola Štučkou, keby po prvom pohľade do zrkadla kapitulovala. Vie, že dnešný moderný názor na krásu je priširoký, než aby sa do neho nezmestili aj jej hrubý nos a pritenké nohy. Uváži, čo sa týka zovňajška, že treba urobit dve veci:
1. odvádzať pozornost od nedostatkov
2. privádzat pozornost k prednostiam
Nedostatky sa delia na napraviteľné a nenapravitelné. Po čase Štučka zvyčajne zistí, že aj tie nenapraviteľné sú napraviteľné - tým, že ich prebijeme prednosľami. Tie napraviteľné sa Štučka pousiluje, pravdaže, napraviť. Predovšetkým si bude pestovat vlasy, pleť a postavu - nech sú totiž jej črty tváre akékoľvek nesúmerné, nikdy nebude škaredá, ak bude mať peknú plet a vlasy. A postava? Tá sa dá na štastie ovplyvnit... Šťučka teda premôže lenivost a robí so sebou, čo sa len dá: cvíčí, športuje, neje knedle, pestuje plet a nenosí vzorkové pančuchy, aby neprivolávala pozornost k svojim tenkým nohám. Urobí zo svojho zovňajšku naj... najlepší, aký za daných predpokladov môže urobiť, a je pokojná. Pokojná? A čo tie nenapraviteľné nedostatky? Och, isteže sa jej môže stať, že nádherná hriva predsa len neprebije chudosť lýtok: nie a nie. Lýtka sú tu a mužský pohľad na ne aspoň sklzne z hrivy, ak pravda (a to je, žial, pravdepodobnejšie) pri nich nezačal. V puberte si preto Štučka, isteže, poplače. No len čo z nej vybŕdne, uváži, že ak
už to nemôže zmenit, musí sa vedieť k tomuto faktu nejako postavit. Sú - ako zvyčajne - dve možnosti :
a) zúfať si
b) nezúfať si
Prvá možnosť sa zdá celkom odôvodnená: nech sa Štučka pozerá na svoje nohy ráno alebo večer, z anfasu alebo z profilu, sú nemožné a zas len nemožné. Ak k tomuto otrasnému faktu priráta
- že nateraz sa sukne nosia nad kolená (či, najnovšie, skôr kúsok pod brucho),
- že teda nohy sú sexuálnym pútačom ak nie číslo 1, tak aspoň číslo 2,
- že mužské pohfady začínajú odzdola, takže sa niekedy k hlave ani nedostanú,
- že dievčat s peknými nohami je nemožne veľa,
zdá sa, že nijakej voľby medzi a) a b) niet: môže rovno skočiť z okna. Ak to Šťučka neurobí, to iba preto, že si nielen uvedomí onú poučku o odvádzaní pozorností od nedostatkov a privádzaní pozornosti k „dostatkom", ale že sa ju naučí aplikovat tým jediným spôsobom, aký ju dovedie k účinnosti: totiž po dvoch linkách súčasne. Po linke vonkajšej a vnútornej. Vonkajšia sa týka vhodného oblečenia, ktoré pokiaľ možno potlačí tie horšie prvky postavy. Ale to ešte zdaleka nestačí: o výsledku rozhodne druhá linka, linka vnútorná. Štučka si dobre všimla svoje spolužiačky, ktoré neoplývajú krásou. Ich hlavnou chybou je, že sú si toho príliš
vedomé. Napríklad Cecília: skutocnosť, že má predkus, jej zatienila celý svet, a tak nech robí čo robí so svojím zovňajškom, nech si hocako slabo nalíči ústa, aby na ne neupozorňovala, predsa prichádza
na rande s tlčúcim srdcom, na ktorom je napísané veľkými literami: ježišmária, ja mám
predkus! Zaoberá sa svojím nedostatkom toľko, že sa jej stáva mániou, má pocit, že nik na nej nič iné nevidí, lebo ona sama na sebe nič iné nevidí; stráca sebavedomie, začína sa podceňovať, získava komplexy - a bezpečne dosiahne, že na nej každý vidí len ten predkus. Je totiž smutným faktom, že mienka človeka o sebe samom je infekčná. Dokázalo sa to v nespočetných prípadoch: sebavedomý človek je úspešnejší. Sebavedomý človek vnucuje dojem, že jeho sebavedomie predsa len pramení z nejakej hodnoty. Sebavedomý človek napokon svoju hodnotu okoliu nasugeruje, aj ked je v skutočnosti o dve triedy nižšia. Dosiahne, že ľudia nebudú pri ňom prikladať význam tomu, čomu on sám nechce, aby prikladali, a prinúti ich obrátiť pozornosť tam, kam chce. Štučka by nikdy nepostupovala s takou donebavolajúcou hlúpostou ako Cecília, ktorá mládencovi, čo sa o ňu zaujímal, povedala:
- A nemrzí ťa, že mám predkus?!
- Čo je to predkus?
- Ked zuby trčia dopredu. Takto.
Cecília odhalí chrup a visí na chlapcovi oddaným zrakom odsúdenca, čakajúceho popravu alebo milosť.
- Nevšimol som si... - povie chlapec.
- Naozaj si doteraz nevšimol, ale teraz bol upozornený - a teda si všimol. A ked si už všimol a bolo mu naznačené, že by ho to vlastne mrzieť mohlo, začína rozmýšľať, či ho to naozaj nemrzí. A ked vidí, ako vystrašene sa na neho dievča pozerá, uváži, že teda je ten predkus zrejme niečo strašné, že by to zrejme každého iného chlapca mrzelo a že teda by ho to malo mrzieť tiež. Prečo by on mal byt menej náročný ako ostatní chlapci? Dievča vkladá takrečeno svoj osud do jeho rúk; chlapec to pocíti a získava prevahu: odteraz ju môže trápiť, pozná jej slabé miesto:
- No... - povie, - ... mrzí - nemrzí . . . ukáže sa, aká si ináč... A z dievčata je razom otrokyňa, ktorá sa začne „usilovať. aby obstála". Preboha! Preboha: lebo to je koniec. Jeden komplex plodí druhý, strata
sebavedomia a mentalita otroka sa „pánovi" veYmi rýchlo zunuje, pán sa s dievčaťom rozíde a dievča je presvedčené, že sa tak stalo - pre predkus.
Šťučka však vie, že sa tak stalo pre kamarátkinu hlúposť, a razom sa poučí, že na nedostatky nielen neupozorňujeme, ale predovšetkým sa tvárime, že to vôbec nedostatky nie sú. Naša Šťučka, ako vieme, má tenké nohy. Len čo absolvovala pubertu a nadobudla rozum a rozhľad, likvidovala tento svoj „problém" razom a radikálne. Rozhodla sa síce na
jednej strane, že nebude nosit vzorkové pančuchy, ale na druhej strane sa rovnako energicky rozhodla, že zabudne, prečo. Nijaké rozmýšlanie a komplexy. Ba práve naopak. To naopak znamená, že Štučkina dravost a drzosť sa vie uplatnit aj na poli takom háklivom, ako sú jej vlastné nedostatky. Na rozdíel od jej kamarátky Neštučky Šťučkino rande s mládencom prebieha celkom inak. Štučka samozrejme o nohách, svojich či cudzích, nikdy nezačne hovorit (čo sa týka cudzích, má na to tiež dobrý dôvod chválit ich by znamenalo pridávat nohám ako takým dôležitos5, hanit ich tiež nemôže, ked má sama horšie). Ale keď už dopustením osudu o nich začne mládenec, Štučka bleskurýchlo prejde do útoku
- Ty, vieš, čo mi povedal nedávno jeden chalan?
- Čo?
- Že mám nohy ako anglická manekýnka.
- Haha.
- Aké haha? Videl si niekedy v živote Vogue, ty inteligent? Najkrajšie ženy sveta!
- A kto to bol, ten chalan?!
- Žíarliš, - zažiari Štučka.
O týždeň začuje Štučkina kamarátka, ako sa Šťučkin chlapec vyhráža kamarátovi:
- Moje dievča že má tenké nohy?! Videl si niekedy v živote Vogue, ty inteligent?!
A je to v suchu. Šťučka nosí svoje nohy ako trofeje, mládenec sa pýši svojou svetovo vyzerajúcou partnerkou.
|
