Šťukologia desiata - o ceste životom a kariére

- Dúfam, že vám opravili auto dobre? - Áno, áno . . . dakujem. - Maličkosť, - povie Kapor, - do videnia!

Nenatíska sa, rovnako ako Štuka: je iba potrebný. A okrem toho je príjemný. Čo znamená prívlastok „príjemný", ked ho povie nadriadený o podriadenom? Znamená to, že podriadený zachováva v súkromnom styku s nadriadeným niekoľko zásad:

1. nespráva sa servilne, aby sa nadriadený necítíl neprestajne „ako v službe" 2, nebúcha nadriadeného kamarátsky do pŕs a nepotľapkáva ho po pleci, aby mu dal najavo, že žijeme v socializme - ja pán, ty pán a najmä tretie a najdôležitejšie pravidlo: 3. neotravuje v mimopracovnom čase s problémami, ktoré sa majú riešiť v čase pracovnom.

Šťuka vefmi dobre pozná ľudí, ktorí ked prídu do spoločnosti, kde je lekár, hned spustia: - Na zdravie. Tak vy ste lekár, všakáno? Už dva týždne ma bolí pod pravým rebrom, tu, pozrite sa, aha, čo to je, pán doktor? Dotyční si vyhrnú košeľu a predvedú tak slaninou obrastené bruško nielen lekárovi, ale pri tejto príležitosti aj všetkým prítomným, včítane dám. Lekár odloží pohár s vínom a povie: - Najlepšie azda bude, ked pôjdete k lekárovi. Štuka sa pamätá, že jej prvý zamestnávateľ odchádzal zadným vchodom z podniku iba preto, že jeden zamestnanec, ktorý s ním cesťovával domov tou istou električkou, mu každý deň znova a znova hovoril to isté: Firnajzovi vraj pridali nespravodlivo, lebo mu v osobnom oddelení našvindľovali roky, a ked sa odráta to a priráta ono, sám má rokov omnoho viac - Zamestnanec využíval každú situáciu, aby nastolil svoj vlastný problém. Výsledok bol zaručený - jeho problémom sa nikto nechcel zaoberat, a to nielen v súkromí, ale ani na porade, na ktorú patril - tak sa každému sprotivil. Šťukiným pravidlom je: získavaf si potrebných ľudí metódou súkromného styku možno iba tak, že ten styk bude naozaj prevažne súkromný: zasvätené poznámky v rozhovore o výhodách a nevýhodách dovolenky na Sliaci získajú podriadenému oveľa skôr šéfove sympatie, ako ked mu zamestnanec pri opaľovaní na plavárni začne zanietene vysvetľovať, čo by sa dalo zreorganizovat v jeho oddelení. „Bodaj by si roztrepal hlavu, keď skočí, do bazénu, a už sa nevynoril, zatúží šéf za zatvorenými očami. Odíde z plavárne s názorom, že ten chlap je otrava, a s týmto názorom bude brat do ruky každý spis, týkajúci sa dotyčného. Výsledku to, pochopitefne, nikdy neprospeje. Štuka sa preto zaujíma o Manciku, riaditeľovu ženu, „čisto súkromne" tak dlho, kým sa zavše dajaká zmienka o čomkoľvek nesúkromnom celkom stratí v ostatnom rozhovore. V bežnej konverzačnej „omáčke" nijaká prosba nevyzerá tak dotieravo a trúfalo, ako bez nej. To po prvé. Po druhé: ak je Štuka tomu, od koho niečo žiada, dovtedy už dávno sympatická, a má o nej zafixovanú mienku ako o „veľmi milej, ochotnej žene, ktorej som napokon aj zaviazaná", má Štuka o 50 % väčšiu nádej, že jej vyjdú v ústrety. Jedným z osvedčených štukovských spôsobov, ako získat osobný prístup k dôležitým ľudom, je metóda KVTM, čiže Kam Vy, Tam My.

Ak sa jej nepodarí nadviazať kontakt s riaditeľovou ženou Mancikou bežným spôsobom, zistí si, kam chodievajú riaditeľovci na weekendy alebo na dovolenky. Najúspešnejšie a najefektívnejšie je, ak Štuka, vystupujúc po schodíkoch do lietadla rekreačného zájazdu do Bulharska, môže prekvapene zvolai: Pozri, Kapor, súdruh riaditel' s rodinou! Takáto náhoda! Hádam nejdeme s tým istým zájazdom?!" Keby Mancika vedela, koľko dalo Šťuke roboty, aby sa táto náhoda odohrala, zatvárila by sa možno menej srdečne. Ale takto sa poteší aspoň trocha povedomej tvári. Šťuka sa nesklame, ak ráta, že po dvoch týždňoch sa budú vracať ako jedna rodina: každodenný styk vykoná svoje, a ak si doteraz riaditeľ predvolával Kapra slovami - Súdruh Kapor, ráno mi dodajte bilanciu z vášho oddelenia, odteraz naisto povie: - Kaporko, prosím ta pekne, zajtra-pozajtra mi už treba vašu bilanciu, nedá sa nič robiť, nech ti s tým Zajko pomôže.

STYKY OPAČNÝM SMEROM

Ak sa vyhneme sledovaniu Kaprových metód a ciest ku kariére, ktoré by si žiadali osobitnú štúdiu, a budeme si všímat len Šťuky, jej „podiel na poštučení Kapra" a jej účast na jeho kariére, musíme obrátiť pozornost na druhú stránku akcie spoločenských stykov, a to styky smerom nadol. Styky opačným smerom sú pre Štuku nemenej dôležité. Štuka sledovala pád viacerých kariér a zístila, že velký podiel na nich mala často napodiv bezvýznamná príčina: nedostatok informovanosti. Zistila dalej, že existuje paradoxný jav:

Ludia, ktorí sú sami tak „vysoko", alebo ktorí sa stýkajú s ľudmi v takých postaveniach, o ktorých sa všeobecne myslí, že dávajú prístup k všestranným informáciám, sú často v niektorých oblastiach informovaní najmenej. V ktorých? Štuka sa zamyslela, prípady porovnala a došla k záveru, že obyčajne v tých istých. Zhrnula svoje poznatky do jednoduchého vzorca: čím je väčší potenciál informovanosti v makrooblasti, tým je menší v mikrooblasti. Makrooblasťou tu treba rozumiet oblasť, s ktorou dotyčný profesionálne narába: je to oddelenie, kde je vedúcim, podnik, kde je riaditeľom, rezort, ktorého je hlavou. Čím väčšia je oblast, ktorú ovláda a o ktorej je teda informovaný, tým menšie sú zvyčajne jeho informácie o vlastnej mikrooblasti, t. j. o oblasti, v ktorej on sám žije a pracuje o pomeroch vo vlastnom úrade, vo vlastnej kancelárii, o svojom postavení a vyhliadkach. Ak sa uvažuje o výmene vedúceho dielne, iste sa to dotyčný čoskoro dozvie: jeho autorita je obmedzená na niekoľko ľudí vo vlastnej dielni, hned tej susednej už nie je šéfom, takže sa tam veľmi rýchlo nájde zlomyseľník, ktorý pri stretnutí poznamená, tak ako, Jožinko, uz sme dobačovali? Ale ten, ktorý ovláda širšiu oblasť, povedzme riaditel podniku, sa takúto novinu ťažko dozvie skôr, ako mu ju oficiálne oznámia: kto mu to má povedať? Kým je vo funkcii, má ešte moc, ktorá siaha od námestníka až po vrátnika, tak námestník i vrátnik si dajú veru dobrý pozor, aby sa nepreriekli. A napokon ... čo ak predsa len vo funkcii zostane? Radšej sa do ničoho nemiešajme. A tak riaditeľ ide na služobnú cestu s námestníkom, ktorý všetko vie a nepovie, a so šoférom, ktorý všetko vie a nepovie, a netuší, že po návrate nebude tým, čím je. Možno, keby to vedel včas, bol by niečo podnikol na svoju záchranu, bol by sa bránil, bol by všeličo zmenil. Keďže však nič nevie, jeho pád je neodvratný. Čím väčšia právomoc v čím väčšej oblasti, tým menšia informovanosť z najbližšieho okolia. Šťuka si túto zásadu zapíše do pamäti tak dôkladne, že hned aj urobí potrebné opatrenia, aby na ňu Kapor nedoplatil. Kapor je povedzme, stredný káder; chce sa však dostať vyššie. Šťuka mu už - ako vieme - smerom nahor pripravila pôdu po svojej, ženskej linke, všade, kde sa to len dalo (akcia Mancika). To je jedna línia. Potrebnosť druhej línie - smerom dolu - vyplynula z vyššie citovanej poučky. O Kaprovom postavení sa má hovoriť na budúcej riaditelskej porade. Kaprovi, pochopiteľne, výsledok oznámia. Bude, povedzme, znieť:

„Bod 5. Rozhodnutie o menovaní s. Kapra vedúcim oďdelenia F-8 sa odkladá na počiatok druhého kvartálu, kedže terajšie úlohy oddelenia C-2, ktorého je s. Kapor vedúcim, sú príliš naliehavé, a je žiadúce, aby boli dokončené ešte pod vedením s. Kapra."

Námestník Haluška stretne po porade Kapra na chodbe, potlapká ho po pleci a povie: - Tak je to v poriadku, kamarát, takto, ako vidíš, sa to rozhodlo, pôjdeš do F-8 od prvého apríla. Nedbám, povie si Kapor, malý odklad, to nič; ale mám to na papieri. To si povie, ak nebude mať styky smerom nadol - a potom ho takmer porazí, ked sa prvého apríla dozvie, že vedúcim F-8 sa stal Húsenica. Keby však mal vlastné potrebné spoje smerom nadol, bol by informovaný oveľa lepšie, ako ked ich má iba smerom nahor. Na rozdiel od námestníka Halušku by po spomínanej porade dostal od sekretárky (pravdaže, už dovtedy Šťukinej známej), ktorá na porade podávala kávu, referát celkom odlišný. Keby bol býval múdry, bol by poslal po porade Šťuku na sekretariát, kde by si sadla žoviálne na stôl, vytiahla vrecúško cukríkov a len tak, akoby nič povedala: - Máš novú frizúru, Jucka, však? Môžeš byť veru spokojná s kaderníčkou, čo som ti poradila. Jucinka by povedala: - Aj som, veru. Zakaždým si na teba spomeniem. Čo to máš? - Višne v čokoláde. - Fí! Tie mám bohovsky rada. - Ved sa ponúkni. Oslad si život... kým začneš umývať tie šálky od kávy. Rokovalo sa, rokovalo ...? - Ani sa nepýtaj, tri hodiny tárajú naverímboha . . ., počúvaj . . . dnes bolo aj o tvojom. - Ale? - Veru. Chcú dat za vedúceho F-8 Húsenicu, ktorý sa má koncom marca vrátit z ročného pracovného pobytu v cudzine; nemajú ho kde po návrate dat, a na horšie miesto, ako mal, nemôžu . . . - Húsenicu?! Na toho som už aj zabudla. - Aj oni. Ale Cmar im ho v poslednej chvíli pripomenul; už chceli schválit Kapra, ale Cmar zrazu, panebože, počkajte ved' sa vráti Húsenica, a kam ho dáme?! Bača hovorí, reku, F-8 sme Kaprovi sľúbili. Dohadovali sa, a potom to šalamúnsky rozriešili odkladom, vraj Kaprovi dovtedy nájdu niečo iné, a ked nie, ostane tam, kde je. Ale Kaprovi museli ten odklad nejako odôvodnit, tak vraj tam dajú naliehavé úlohy jeho oddelenia... či také voľačo. Môžem si zobrať ešte jednu višňu? Ako vidno, informácia sa podstatne odlišuje od tej, ktorú podal Haluška Kaprovi - a je oveľa užitočnejšia. Iba po Štukinom referáte Kapor vie, na čom naozaj je, vie, že jeho protivníkom je Húsenica, a vie, že Bača je za neho, Kapra. Nebude teda so založenými rukami vyčkavat prvý apríl, ale podnikne patričné kroky, z ktorých prvý bude: získat spojencov. Vie aj to, u koho má začat: u Baču. Styky so sekretárkami, šoférmi, vrátnikmi a iným personálom, to je oblasť, v ktorej Šťuka výdatne pomáha Kaprovi. Ak pozve šoféra hore, kým sa Kapor pripravuje na služobnú cestu, dozvie sa, čo potrebuje rovnako spoľahlivo, ako ked Jucinke zaobstará kaderníčku (metódu potrebnosti, použitú pri Mancike, možno prevziat bezo zmien). Z vdačnosti informujú títo ľudia, ktorí vypočujú všeličo, svojho chlebo- či svetrodarcu - s najväčšou ochotou a s príjemným pocitom, že takýto revanš ich nič nestojí a pre príjemcu je cennejší ako hocičo iné. A tak Štuka pracuje pre Kapra - dopĺňajúc jeho vlastné, špecificky mužské metódy, ktorými sa tu nezaoberáme - obidvoma smermi: nahor i nadol, k Mancike i k Jucike.

ÚSPECH RODÍ ÚSPECH

Už ste niekedy videli skleslú, frfľavú, mlandravú, večne otrávenú Štuku? Nevideli. Nemohli vidiet, lebo ak ste videli, nebola to Štuka. Štuka nikdy nie je skleslá, frfľavá, mľandravá a na dlhšie otrávená: nie je taká zo zásady. Jej devízou je, ako vieme, úspešnost. Úspešnost po každej stránke. Ale tejto úspešnosti treba pripravit pôdu nielen činmi: treba ju pripravit aj atmosférou, ktorá žičí úspechu. Oddávna sa hovorí, že peniaze rodia peniaze. Šťuka čoskoro príde na to, že aj úspech rodí úspech, ale na rozdiel od peňazí je tu jedna výhoda: úspech, od ktorého očakávame, že nám prinesie další úspech, možno aj predstierať. Vieme, že podľa tejto zásady Štuka už postupovala, ked za slobodna používala metódu pozadia: atmosféra úspechu u jedného či viacerých) mládencov (Svalovcov) jej mala pritiahnuť záujem dalšieho (Kapra). Keď sa vydá, použije Šťuka túto metódu, aby vytvorila čím vyššiu prestíž svojho manželstva. Rozhodne sa, že ona, Kapor a ich deti vstúpia do povedomia ľudí, s ktorými sa stýkajú, ako moderná, úspešná rodina. Len čo sa táto atmosféra okolo nich vytvorí, úspech zaručene príde: priebojný, energický a šťastne vyzerajúci Kapor („vyzerá spokojne, zrejme sa vie obracať") bude lepším kandidátom na hocijakú funkciu ako Lieň, čo sa ustavične sťažuje na akési fažkosti. Zrejme si nevie s ničím poradiť. A ak si nevie poradiť?, značí to, že je neschopný. A Lieň je vyčiarknutý. Aj Kapor a Šťuka majú ťažkosti - ale na rozdiel od Lieňa o nich nehovoria. To je prvá a dôležitá zásada, podľa ktorej sa Šťuka medzi ľudmi správa: nehovori o ťažkostiach, hovorí o úspechoch. Čo z toho má, ak hovorí o ťažkostiach? Ak nejde o ľudí, ktorí jej v nich môžu pomôcť, je to naozaj iba účinný spôsob, ako o sebe rozšíriť, že sa vám nedarí, že máte smolu, že si neviete poradiť. Cudská nátura nepostráda istú dávku podvedomej krutosti: troška vás aj poľutujú, ale skôr každému idete na nervy. Výrok o tom, že ľutujeme iba tých, ktorí sa neľutujú, sa ukazuje absolútne a nemilosrdne pravdivý. Čím viac bude Štuka nariekať, tým skôr kazdý nad ňou iba rukou hodí. Každý predsa len radšej pomôže niekomu, kto si vie pomôct sám: kto je zdatný, kto morálnu či akúkoľvek investíciu, ktorú do neho vložíte, bude vedieť naozaj využiť a rozmnožiť. A tak sa v podniku povie: Šťuka bola taká šikovná minule, keá sprevádzala zahraničného hosťa, nenariekala na únavu, zvládla všetko skvele, mohli by sme jej uznať ten jazykový: príplatok, o ktory žiada, nie? Cecília by prišla k riaditeľovi, hodila sa do kresla a začala žiadať o dotyčný jazykový príplatok lamentáciou, že si nohy necíti, ze je totálne otrávená, že ten cudzinec bol nudný a ako si to vlastne predstavujete, ako to mám všetko stihnúť, ved ja nevládzem, ach, jaj, a ešte mám domácnosť, a či som ja tu dievča pre všetko?! Sotva so svojou žiadosťou dobre pochodí: dobre nepochodila totiž ani ako sprievodkyňa, ako práve sama nevdojak priznáva. Nezvladla úlohu, nestačila na ňu. Šťuka by ten istý výstup u riaditeľa zaranžovala celkom ináč: otvoria sa dvere, vstúpi ona a zahraničný hosť, obidvaja so smiechom a vo výbornej nálade, Šťuka ho odovzdá riaditeľovi a v jeho prítomnosti sa s ním rozlúči: ako správne dúfala, pri lúčení jej host povie určite niekoľko milych slov, ako dobre ho sprevádzala, ako jej dakuje za všetko a aká bola skvelá. Riaditeľ si to na vlastné uši vypočuje a zaznamená do pamäti: a keď bude rozhodovať o jazykovom príplatku, nemôže sa mu nijako nevynoriť v mysli Šťukin úspech. A tak úspech plodí úspech, a kým prvý úspech príde, myslí si Šťuka, treba ho aspoň predstierať patričnou atmosférou, ktorú okolo seba urobíme, ovzduším, ktoré spätne naznačuje, že sme vždy a všade úspešní. Táto „atmosféra, žičlivá úspechu" sa skladá z viacerých prvkov, ale najdôležitejšími je dobrá nálada, humor, čulosť. Štuka sa usmieva, Štuka je aktívna, Štuka je pohotová, vyzerá dobre vyspatá a vždy je v dobrej nálade. Ak má vždy dobrú náladu, zrejme sa jej darí, usúdi okolie. O to Štuke šlo. Jej rodina vyzerá veselá, aktívna; na nič sa nesťažuje: zrejme sa im dobre vodi, usúdia kolegovia. Výborne, pomyslí si Šťuka, to je presne to, čo si majú myslieť. Ťažkosti rozoberá s Kaprom doma, za zatvorenými dverami. Rozdelia ich najprv na dva druhy:

1. tie, ktoré sa dajú odstránit, 2. tie, ktoré sa nedajú odstrániť

Pri tých prvých preberú možné spôsoby, ako ich odstranit, a dohodnú sa na najefektívnejšom. Ked' sa na ňom dohodnú, dajú záležitosti do poriadku v najrýchlejšom čase. Pri tých druhých sa dohodnú na najlepšom spôsobe, ale nie ako odstrániť tažkosti (neodstraniteľná je napríklad neznesiteľná svokra), len na najlepšom spôsobe vlastnej adaptácie na onú spomínanú ťažkost. (Dohodnú sa, napríklad, aby sa vyhli zvadám, že v ten deň, ked má prísť svokra, pozvú ešte niekoho cudzieho na návštevu. Pred cudzími sa nebudú predsa rozoberat rodinné záležitosti. Atd'., atd.) Dva druhy tažkostí si teda žiadajú dva druhy riešení:

1. likvidáciu 2. adaptáciu

V druhom prípade je postoj istým druhom riešenia: riešením nie smerom navonok, ale smerom dovnútra. Nemožno zabiť svokru, ale možno prispôsobit niektoré okolnosti i vlastný postoj tak, že túto neodstránitel nú tažkosť budeme lahšie znášat. (Rozhodneme sa, napríklad, že na všetko, čo povie, odpovieme zásadne áno, vylúčime tým akúkoľvek možnosť zvady - a potom si aj tak urobíme podľa svojho). Zásadou štukovskej rodiny je, že len čo sa raz ťažkostiach hovorilo, oklasifikovali sa a dohodlo sa, že ich odstránia alebo aký postoj k nim zaujmú, potom sa už o nich nehovorí ani v rodinnom kruhu. Fňukanie, ako vieme, nepatrí do Štukinho repertoáru; pri svojej praktickej povahe veľmi rýchlo prišla na to, že lamentácie nielen nikdy nezmenia situáciu, ale navyše zbytočne oslabujú organizmus, spôsobujú vrásky a predčasné starnutie. Vyčiarkla ich teda zo svojho registra vonkajších prejavov. Ten, kto omieľa tažkosti, čiže lamentuje, nevdojak sa začne ľutovat, a ked sa začne ľutovat, nahovorí si, že je vlastne chudák, a ked si nahovorí, že je chudák, samozrejme sa ním stane: na tvári sa mu zjaví onen známy ukrivdený, kyslý výraz, a každý by mu najradšej hodil šesták do klobúka, nie žeby mu núkal lepšie miesto. To všetko sa nehodí do Štukinho úsilia o spomínanú atmosféru úspešnosti okolo seba a svojej rodiny. Preto sa o dobrú náladu usiluje stoj čo stoj a za každú cenu, teda aj v situáciách, kedy na ňu nemá práve ktovieaké dôvody: radšej si tie dôvody nájde. A tak vyzerajú ako štastlivá a prosperujúca rodinka - čo je prvý predpoklad, aby sa ňou naozaj stali. K obrazu „úspešnej rodiny" nepatria iba usmievavé tváre jednotlivých rodinných príslušníkov; rodinnú prestíž vytvára Štuka aj premyslenou koncepciou životného štýlu. Ak vyjdeme zo základnej, vela ráz už spomínanej Stukinej vlastnosti, ktorou je snaha o vonkajší efekt čohokoľvek, čo podniká, ľahko si vyrátame, že štýl, ktorý vtisne svojmu rodinnému životu, zameria predovšetkým na dojem, akým bude pôsobit na verejnost. Životný štýl bude slúžit akcii pod názvom ZR, čiže Známa Rodina. Podľa tohto kľúča rozvrhne Štuka svoj rodinný život a rozpočet. Vezmime kultúru. Umenie, kultúra?! Hm ... pravdaže kultúra . . . aj na tú treba pamätat. Ale keď už kultúra, nech poslúži aj konkrétne akcii ZR.