Šťukologia druhá - Vám otvorí oči ešte viac ...

Štučkin mládenec. Ale ako ho získala? Opustili sme Štučku vo chvíli, ked' sa. dobre cítila v parte. Lenže táto etapa, zdanlivo bezstarostná a nezáväzná, neznamená pre Šťučku nijaký oddych a vyčkávanie. Práve naopak. Je to obdobie skrytej, no intenzívnej, takrečeno ilegálnej činnosti. „Obdobie party" je čas, kedy si Štučka získava povest. Povest... Ach, kdeže lanské snehy sú... kdeže sú tie časy, keá povest znamenala to, čo znamenala! Ked' to bola stavba, dômyselne stavaná mamičkami, oteckami, tetkami a majetkami! Ked' znamenala bohabojnosť, skromnosť, čistotu a povinnost! Dievča s dobrou povesťou... Predstava bola jednoznačná: mlčanie, vyšívanie a pokora. Kritériá sa - ako všetci vieme - prudko zmenili. Od chvíle, keá sa definitívne zrútilo ešte z antiky pochádzajúce výrazné delenie medzi typom milenky a typom manželky, a keď sa moderný muž rozhodol, že si bude ten typ ženy, aký si doteraz vyberal za milenku, brat aj za manželku, revolucionizoval sa aj názor na to, čo zo seba má mladé dievča robit, akej predstave má vyhovovat. Ideál manželky a matky vystriedal ideál milenky - postupne vznikol dnešný kult sexbomby. Len čo prestal byt sobáš záležitostou majetku, prestíže a iných vonkajších pohnútok, len čo sa dôsledne stal záležitostou lásky, sexu a osobnej príťiažlivosti, zvýšila sa, prirodzene, aj cena tých ženských vlastností, ktoré splňajú predovšetkým tieto predpoklady. Ak k tomu prirátame, že v posledných desaťročiach pokročila ešte aj emancipácia žien - najmä vplyvom zamestnanosti - míľovými krokmi, je už len zákonité, že k spomínaným požiadavkám sa začína priradovať aj dalšia: požiaďavka, aby žena pri vsetkom svojom pôvabe nebola hlúpa bábika, ale aby aj „niečo vedela, bola niečím zaujímavá. Šťučka, ktorá sa najprv na seba dôkladne pozrela do zrkadla, zistila, že má svoje prednosti a nedostatky, teda že je to, čo väčšina žien: priemerne pekné dievča, ale nijaká krásavica. Z tohto faktu si hravo vyrátala, že pokiaľ ide o šance v boji o záujem mužov, zapadá beznádejne do mora priemeru do nespočitateľných zástupov dievčat takých, ako je ona. Ale Šťučka chce mať - vždy - väčšie šance. To znamená, že z toho bezmenného zástupu treba vystúpiť. Musí na seba upozorniť: musí vyniknút. Aby mimoriadne vynikla zovňajškom, na to predpoklady nemá. Bude ho teda síce udržiavať v najlepšom stave, ale nebude, ako vraví, na ňom stavať. Stavať bude na nejakej svoje schopnosti. Šťučka preskúma svoje schopnosti. Ide jej dobre lyžovanie? Má nadanie na reči? Na hudbu? Má chuť na basketbal? Kreslenie? Horolezectvo? Veslovanie? Rozhodne sa; začne sa učiť, zdokonaľovať. Teší ju to, dodáva jej to sebavedomie (v niecom je dobrá, má teda ona, Šťučka, nejakú hodnotu) a v neposlednom rade jej to slúži k psychologickému efektu. Dosiahne, že sa na korze bude medzi mládencami vraviet: Šťuková, Štuková ... ktorá je to? - Prosím ta! Predsa tá horolezkyňa! A Štuka je razom von z radu svojich bezmenných vrstovníčok. Má povesť. Je zaujímavé, že povesť - pravda, v zmysle dobrá povest: „zlá povesť" má význam celkom jednoznačný - prestala byť dnes prevažne otázkou mravných kvalít dievčaťa, jeho charakterových predpokladov a daností. Tento pojem dnes vyjadruje skôr schopnosti, úspech, vyniknutie: dievča nemá dobrú povesť preto, lebo je tiché a skromné, ale preto, lebo je to „to dievča, čo vyhralo okresné preteky v ľahkej atletike". Vyniknutím nad okolitý priemer zvyšujeme vlastnú cenu, opakuje si Štučka svoje skryté heslo, a trénuje. Možno arabčinu, možno vodné pólo, horolezectvo... Arabčinu? Horolezectvo?! Prečo práve ? Isteže, na prvý pohaad sa to vidí nezmyselné, ale na druhý... Každý obyčajný človek by si vybral na štúdium a tréning asi nemčinu a plávanie. Štučka si určite pridá okrem toho arabčinu a horolezectvo. Kalkuluje: chcem vyniknúť. Nech budem chciet vyniknút v hocičom, vyžiada si to čas, trpezlivost a vytrvalost. Možno niektorý z týchto troch faktorov vyčiarknuť? Žiaľ, nemožno. To značí, že musím driet. Ale keď už drieť, tak teda nech má výsledok stopercentný efekt! Nemčina... jednu reč budem potrebovať. Lenže po nemecky vie pomaly každý: nebudem vynikať nad inými, zasa budem v zástupe. Vyberiem si však ešte niečo také, v čom budem „expert", vzácny a v budúcnosti prípadne - práve pre túto vzácnost - dobre zaplatený. Čo taká arabčina...? Bude nás málo... môžem sa dostať na nejaké obchodné zastupiteľstvo v zahraničí... potom, po maturite. ZatiaľY bude ohromné, ked budem ľahostajne odpovedaf tomu fúzatému pri vanilkovej zmrzline: ... aké viem reči? No... arabsky. Páni, tomu zmrznú mandle! To bude povest, teší sa Štučka, a zapíše sa ešte aj do horozeleckého kurzu. Psychologický efekt tohto činu je okamžitý: ocitne sa na fotografii v novinách v svedčivom úbore a s lanom pod titulkom „Mladá premožiteľka štítov". Uznajte sami: opovážil by sa ešte niekto čo len čviriknút o tenkých nohách?!

KTO SEDÍ V KÚTE... TOHO NENAJDU

Ako vidíme, Štučka sa na lov mládenca vyzbrojila nimbom „zaujímavej osobnosti", „dievčata, o ktorom sa hovorí". Stálo ju to istú námahu a čas. Bolo to potrebné? Existuje staré české prísiovie: sedávej panenko v koutě, budeš-li hodná, najdou tě. Štučka sa nazdáva, že ani príslovia nie sú večné. Ak bude dnes sedieť v kúte, môže dat krk na to, že tam aj ostane. Nikomu predsa nepríde na um, že sedí v kúte preto, lebo je „hodná"! Každý normálny človek si pomyslí len jedno: sedí v kúte, lebo je nemožná. So skromnostou nikam nezájdeš, povie si Štučka. Ak chcem mat väčšie šance ako moje kamarátky, musím byt lepšia, odlišovat sa musím vyniknút. Ale to nestačí. Musím byt nielen lepšia, ale musím dat na známost, že som lepšia!

MUŽ ZVANÝ SVALOVEC

Ak sa Štučkine spolužiačky za ten čas zaoberali problémom „chodit či nechodit a s kým", Štučka sa len naoko venovala niečomu inému: v skutočnosti pracovala „na tej istej roli", lenže rafinovanejšie. Prudko zvyšovala svoju cenu, aby vystupňovala záujem. Teraz sa o ňu budú zaujímat tí „naj=naj" mládenci: stala sa pre nich prestížnou partnerkou. Vytvorila si výhodnú situáciu:

a) má predpoklady, aby obstála popri tom „najskvelejšom" mladíkovi b) nemusí sa unúvat ho hladat; urobila sa dost známou, aby on hladal ju.

Ten najskvelejší mladík. Čo si pod tým Štučka predstavuje? Prirodzene, že hrdinu ako ystrihnutého z filmového plátna. Má šestnást, hodnotí mládencov predovšetkým na plavárni; to je jej aréna. Plavárenské hodnoty sú teda v popredí; chlapec musí byť „väzba", to po prvé. Po druhé musí byt športovec. Po tretie musí mat nonšalantné vystupovanie. Po štvrté, dievčatá sa za ním musia obzerat, ale on s nimi zaobchádza zvysoka... S tými ostatnými, pochopitelne. Štučka bude tá, čo ho skrotí - aspoň tak si to ona predstavu je. Ak máme už dvadsat, neusmievajme sa nad vyššie popísaným hrdinom: ideál každej generácie šestnástročných je presne takýto, opakuje sa ako osýpky. Ako prekoná Štučka túto detskú chorobu? Na rozdiel od spolužiačok, ktoré sa síce za takýmto mládencom na plavárni obzerajú, ale nie vždy ho dostanú, Štučka ho dostane temer naisto. Už len preto, lebo sa za ním neobzerá, ale postará sa, aby sa obzeral on. Má ho vyhliadnutého už dávno. Vytrúbi v duchu poľovačku, a potom sa už pousiluje, aby sa jej korist cítila vítazným lovcom, a ona, lovkyňa, koristou. V tom okamihu sa začína Štučkino obdobie trikov.

AKO ULOVIŤ SVALOVCA

Ked lovíme svalovca, prvým trikom je rozšíriť efektnú povesť, skôr ako sa jej majiteľ objaví. Ako skúsený konferencier pozdvihne vždy významne hlas, ked' vyslovuje meno účinkujúceho, ktorého uvádza, a vyvolá tým bezpečne potlesk. tak si aj Štučka zaranžuje atmosféru svojho vstupu na scénu. Ak nemá nikoho známeho v Svalovcovej parte, kto by jej zahral onoho konferenciera a rozšíril o nej, že je horolezkyňa a arabčinárka, postará sa o reklamu sama - pravda, podľa svojich a Svalovcových detských predstáv o „zaujímavosti": verbuje chlapcov nonšalantne do vysokohorského kurzu, pričom najmä Svalovcovi zvysoka vraví „no neviem, neviem, či ste na to súci, to chce silu a nervy"; hľadá v Svalovcovej parte niekoho, kto by jej vedel zohnať úzkoprofilovú súčast horolezeckého výstroja, čím dá jasne najavo, čím sa zaoberá, alebo z rovnakých príčin hlasno zháňa rozpredanú učebnicu arabčiny. Rozhodne vyrukuje s niečím, čo upozorní na jej poznatky, tvári sa, že je dotyčným športom či poznatkami taká zaujatá, že nemá veľmi čas na nič iné. Ak pritom nedbanlivo ohodnotí Svalovcove bicepsy hlasom plným pohŕdania, je takmer isté, že sa Svalovec do kurzu prihlási, „aby tej hlupani ukázal, kto je" - a teda na seba obrátil pozornosť, ktorú mu tak urážlivo odoprela. Tým je realizovaný aj ďalší trik - zabezpečiť si pravidelné stretnutie bez dohovorenia. Pravidelný spoločenský styk prináša so sebou nenásilné bĺižšie zoznámenie a možnosť dalšieho zblíženia. Trikom číslo tri je takzvaná teória vzácnosti. V styku so Svalovcom sa Štučka postará, aby robila dojem, že s ňou a jej časom nemožno priveľmi disponovat. Ludove sa tomu vraví „nie som na klinci, aby si ma mohol kedykolvek zvesiť" Odprevádzanie z kurzu alebo z ihriska Štučka nepreťahuje časove tak dlho, kým situácia nevyhnutne dospeje k bodu nudy. Naopak, čas strávený so Svalovcom odmeriava tak, aby mohla v okamihu najlepšej zábavy vyhlásit zrazu „ved som už mala byť pol hodiny doma!" Týmto trikom sa má dosiahnut, aby Svalovec z každého stretnutia odchádzal s pocitom neúplnosti, nerád a s vierou, že by ho bol býval rád ešte predlžil, že sa ohromne zabával a že možnosti dalšej zábavy by boli iste nevyčerpateľné. S takýmto pocitom celkom inakšie očakáva dalšiu schôdzku: vopred si ju idealizuje. Štvrtým trikom je nezávislosť. Šfučka sa zásadne tvári, že Svalovec jej je síce sympatický, ale zasa nejako smrteľne jej na ňom nezáleží; dá si pozor, aby si nezačal namýšľať. že sa stáva jeho poslušnou otrokyňou, s ktorou si môže robiť, čo chce, a že je do neho na smrť zalúbená. Vo chvíli, ked by Svalovec pocítil, že sa Štučka o neho trasie, celkom iste by ušiel - je mladý, čo by sa „viazal". Štučka usúdi, že radšej nech si Svalovec chce pripútat ju ako ona jeho. Tomu napomáha ďalší trik, veľmi staromódny, ale napodiv ešte vždy účinný, zvaný „štipka záhadnosti". Napoleon raz povedal, že „nuda nastáva, ked' sa všetko povedalo."

Štučka cíti, že by urobila čhybu, ak by sa neprestajne usilovala o „vyjasňovanie situácie": Lúbiš ma? Dokedy? Budeme spolu chodit? Budeme sa stretávai: dva razy, či tri razy do týždňa? Nebudeš behať za inými dievčatami? Tak ty to nemôžeš sľúbiť?!? Musíš mi to sľúbíť! Ináč s tebou nebudem chodiť! Ty musíš dodržiavať to, a ja zas ono. Vyjasníme si, ako to medzi nami je! Kontrolné otázky, vyjasňovanie, klasifikovanie, definovanie. Ničomu sa nedáva voľný priebeh, všetko sa usmerňuje, bez spontánnosti. Nie, takto nie. Omnia sponte fiuant, absit violentia rebus, vraví krásne latinské príslovie: nech všetko plynie prirodzene, veciam nie je vlastné násilie. Tobôž citom, vzťahom. Niektoré dokonca v prudkom svetle reflektorov hynú. Tak ako rastliny, možno aj vzťahy pestovať iba v určitom čase: majú svoje fázy klíčenia, rastu, kvetu, plodu a - zániku, pochopiteľne. Rýchlenie vzťahov znamená urýchliť okamih ich zániku a každý, kto si uvedomuje, že všetko má koniec, sa usiluje aspoň predlžit začiatok, teda fázu neujasnenosti, „štípku záhadnosti", pomalých náznakov klíčenia. To večné „a teraz mi povedz, ako to vlastne s nami je", zaručene otrávi každý vztah, lebo je to presne ono napoleonovské „povedalo sa všetko". Ved' keď sa povie všetko, čo ďalej? Štučka sa snaží, aby bolo stále „niečo dalej." Preto nevraví všetko ani o svojom živote, ani o svojich citoch. Vraví nielen áno a nie, ale aj neviem, alebo nie som si istá. Slovom, nie je u nej všetko „ako na dlani". A tak Svalovca vedie, aby ho zaujímalo stále sa dozvedal o Štučke viac, aby si chce objasniť, „ako to s ňou vlastne je". Nie jednorazové a definitívne, ale postupné odhaľovanie osobnosti dáva vztahu dynamiku a pocit vývinu udalostí, pocit, že sa deje niečo nové, že stretnutie nie je nikdy rovnaké. Šiesty trik je obranný a týka sa najháklivejšieho problému mladého dievčaia: ako sa správať v erotickej sfére? Kde je miera, ktorú treba zachovávať? Kde je hranica, ktorú neslobodno prekročit? Aké stanovisko zaujat? Štučka sa nazdáva, že dnes už nemožno vystačiť s biblickým áno-áno, nie-nie. Život sa nepomestí do šablóny ani totálnej sexuálnej abstinencie, ale ani totálnej bezhraničnosti. Javí sa podstatne zložitejší, ako sa javil našim predkom, ale o to je situácia dnešných ľudí ťažšia: musia sa rozhodovai sami na vlastnú zodpovednosť. Štučka uplatňuje teóriu vzácnosti aj v tejto oblasti. Vie, že dostupný tovar je lacný tovar, preto sa rozhodne povedať Svalovcovi „áno" iba po dlhšom čase a rozmýšľaní. Rozmýšľanie sa týka najmä troch hlavných kritérií, podľa ktorých sa Štučka rozhoduje:

1. je zvolený partner na takej úrovni, že neuškodí mojej prestíži a môjmu vlastnému pocitu dôstojnosti? 2. záleží mu na mne dostatočne? 3. záleží mi na ňom dostatočne?

Ako vieme, Štučkinou snahou je mat na spoločenskej burze čo najvyšší kurz. Ak je teraz v móde dostupnost, zvyšuje Štučka svoju cenu tým, že jej kladie prekážky a vytvorí tým o sebe fámu ako o „vzácnej trofeji". Tuší, že Najnákovi, akého si želá, sa priveľa dievčat núka, takže ho logicky môže zaujať iba taká, ktorá to robiť nebude. Vyčká teda pokojne na pravý okamih.

Tu sa však začína nová etapa, veľmí chúlostivá. Ked Šťučka sledovala „prípady" svojich kamarátok, prišla na smutný fakt, že ak jestvuje emancipácia pred zákonom, zdaleka ešte nejestvuje v tom, čo obecne nazývame povedomím; a najmä nie v oblasti erotiky. Základná ľudská situácia, vo filozofii nazývaná „pán a otrok", sa v erotike v podobe schémy víťaz - porazený premieta dodnes jednoznačne tak, že vítazom je vždy muž, porazeným žena. Erotika sa chápe ako boj, dobývanie a premoženie, nie ako obojstranné rozhodnutie - aj vtedy, ked sa rozhodnutie uskutoční. Avšak toto rozhodnutie sa kvituje len v povrchovom civilizačnom „nátere" osobnosti: prebiehajúci vztah ním ešte nie je ním ovplyvnený, ešte vždy v ňom prežívajú psychologické atavizmy, modely vzťahov, stáročiami fixované a prenášané. Ak aj dospelý kultúrny muž potlačí v sebe psychózu dobyvateľa po dobytí, t. j. nutkanie overiť si moc pána nad otrokom, mladý chlapec nie je často dosť zrelý, aby v sebe potlačil príliv jasavej krutosti, ktorý v ňom stúpa. Naopak, pretože si nie je istý sám sebou, pretože sotva vyrástol z pubertálnych pochýb o vlastnej hodnote, je mu táto núkajúca sa psychická krutosť vítanou kompenzáciou komplexu menejcennosti. Najbanálnejším prejavom tejto krutosti je pohŕdanie. Šťučka sa proti tejto možnosti obrní zdôrazňovaním slobody svojich rozhodnutí: správa sa zásadne tak, aby bolo jasné, že nesplňa želania nikoho iného ako svoje vlastné. Ak sa partnerovo želanie zhoduje s jej vlastným, tym lepšie. Partner ju však nemôže za nijakých okolností trápit: zdôrazní mu včas, že sa s ním stretáva, kým je príjemný, a že ju nič nenúti sa s ním stretávať, ked' príjemným prestane byť. Tak sa v Šťučkinom poňatí „cool-sex", čiže chladný sex, v ktorom sa nezdôrazňujú city, ale iba potreba sexuality, stáva obranou proti možnému útoku, obranou proti poníženiu: za potrebu citov sa, nevedno prečo, mnohí z mladej generácie hanbia, za potrebu rozkoše nie. Štučkin „obranný val" proti partnerovi, aby ju neovládol, postavený z niekoPkých základných a viacerých drobnych trikov, je však účinný, iba ak zachová jedinú, ale najdôležitejšiu podmienku: jeho tmelom musí byt chladnokrvnost.

A ČO LASKA?

Triky?! A čo láska?! Ako to, že tu ešte nepadlo slovo láska? Športovec, väzba, prestíž... a kde sú city?! Ved ja ho ľúbim, odpovie vám Štučka. Myslí to iste úprimne: Štučka sa vždy pousiluje o to, aby ľúbila práve toho, koho potrebuje ľúbiť. Jednou z jej podstatných vlastností je, že vie, čo znie paradoxne chladnokrvne regulovať svoje city. Nepripisujme jej preto nijaké zvláštne zásluhy a najmä jej nezávidme: ak sa Štučke darí to, čo sa väčšine ľudí nepodarí po celý život, nepripisujme to jej železnej vôli a obyčajnému sebaovládaniu - vdačí za to iba svojej emocionálnej menejcennosti. Štučka je celou svojou bytostnou podstatou egoista, a ako každý egoista vyčerpáva takmer všetky svoje citové fondy na sebalásku. Na lásku k druhému jej ostane tak málo. že toto málo ľahko ovládne a zreguluje. Jej postoj k láske je určovaný ohľadom nie na vnútorné, ale na vonkajšie okolnosti, ktoré tento cit sprevádzajú. Láska nie je pre Štučku záležitostou citovou: je pre ňu záležitostou spoločenskou. Videli sme, že v období party sa chladnokrvne rozhodla, že si nájde chlapca, ktorý bude „najnaj". Teda nie láska, ale prestíž: chlapec má byť totiž najnaj nielen z hladiska a podla kritérií Štučkiných, ale najmä a predovšetkým podla panujúcich kritérií v jej okolí, teda krítérií spoločenských: musí to byť ideál ostatných dievčat, musí to byt niekto, o kom „všetci" hovoria, že je „skvelý." Štučke totiž - hoci si to ešte ani neuvedomuje - nejde ani tak o vztah k nejakému chlapcovi, ale skôr o to, ako sa tento vztah bude javit okoliu; či týmto vzťahom ona Štučka, získa, alebo stratí na cene, ako bude vedla toho či onoho chlapca „vyzerať". Je to pre Štučku veľmi dôležité, lebo si uvedomuje, že chlapec, ktorého si takto vybrala, nebude jej manželom ; bude iba pútačom, ktorý má demonštrovaf jej burzový kurz.

VYDAŤ SA, NEVYDAŤ SA

Áno, Štučka sa napodiv za svojho Svalovca vydať nemieni. Svalovec má v jej živote funkciu, obmedzenú v čase i v priestore. Prečo? Nie je azda tým najlepším, o čom Štučkine kamarátky len snívajú? Čo ešte Štučka, preboha, chce? Ale áno, je spokojná so svojím Svalovcom - ako mládencom. Ale manžel - Na rozdiel od svojich kamarátok, ktoré kladú prirodzené znamienko rovnosti medzi po- jem milého a manžela, Šťučka to nerobí. Štučka naopak inštinktívne rozlišuje tieto dva pojmy ako spolu nesúvisiace, ba takmer protichodné. Jej lásky do dvadsiatky - to je jedna vec. Manželstvo po dvadsiatke - druhá. K takémuto rozlišovaniu ju vedie jej vrodená schopnosť pozorovať a najmä vyvodzovat z pozorovaného závery. Štučka si všíma manželstvá okolo seba, všíma si vydaté ženy, počúva mamine priatelky, sleduje životné príbehy a sleduje literatúru. Čoskoro zistí, že mnohé z jej nedočkavých kamarátok, ktoré sa vydali za svojich Svalovcov, sa rozvádzajú, lebo Svalovec „nesplnil ich očakávania".

- Ved' je pekný? - vraví Štučka. - A čo z toho?! - vzblkla rozvádzajúca sa kamarátka. - Čo z toho mám, že sa na neho celý deň pozerám, keá prstom nepohne, aby mi pomohol v domácnosti? - Všetkým dievčatám sa páčil! - pokračuje Štučka. - A páči! Doparoma! Kto to má vydržať?! A kto ho má vartovať? - Každý ti ho závidel! - Každej doprajem, nech s ním len skúsi žit! - Je taký populárny! - A potom ešte namyslenejší! - A očarujúci - - V spoločnosti. Doma sa premení na tyrana, ktorému mám byť vdačná za každý úsmev.

Pozrimeže, pomyslí si Štučka. Tak teda ideálny plavárenský a korzový partner v manželstve zlyhal. Pozor. Pozor na kritériá. Do manželstva si treba asi vyberať podla iných pravidiel. Od skúsenej tetky, ktorá chodí k mame na kávu, Štučka počúva: - To bola moja prvá láska, ale ktože si berie prvú lásku... Manželstvo je niečo celkom iné. Hoci má tetka šestdesiatku na napodiv sa jej výrok zhoduje s tým, čo vidí Štučka okolo seba. Rané manželstvá jej spolužiačok, ktoré sa povydávali za svoje prve lásky, poväčšine zlyhali. Štučka po dlhšom rozmýšľaní pochopí, v čom je príčina: ak si dievča vezme chlapca v osemnástich rokoch, berie si takého, aký vyhovuje jej osemnástročnému vkusu. Lenže vkus v osemnástich nie je zrejme ešte ustálený; naopak, prudko sa vyvíja a v dvadsiatich piatich je už tak daleko, že sa pýta: tohto som si zobrala? Čo som na ňom, pánabeka, mohla vidieť ?! Takisto Štučka vidí, že chlapec, ktorý si vzal v dvadsiatich „bohovskú kočku", v dvadsiatich piatich s údivom zistuje, že bohovská kočka vôbec nie je to, čo do života potrebuje, ale že by skôr potreboval možno nie takú bohovskú, ale zato inteligentnú ženu, ktorá by mu pomáhala žiť. U obidvoch sa objaví myšlienka na rozvod, ale je neskoro: krik z detskej izby to pripomenie viac ako dôrazne.

- Načo som sa vydala taká mladá, - zveruje sa Štučke spolužiačka, zlostne tisnúca kočík, - bola som hlúpa! - Tebe je sveta žit, - ozelenie dalšia pri pohľade na Šfučkin nový kostým, - si slobodná, môžeš sa obliekat... Štuka zapne svoju mozgovú kalkulačku a rýchlo si preráta výhody a nevýhody svojho postavenia.

Usúdi, že:
Kladmi stavu slobodného sú v tejto chvíli pre ňu: a) výhodné finančné pomery - (rodičia) b) voľný pohyb a väčšie časové dispozície c) možnosť hľadať vhodnejšieho partnera, ako sú tí, čo by boli momentálne poruke, a podľa zrelších kritérií d) možnosť cestovat, obliekať sa, pružnosť životného štýlu, nezávislosť

Kladmi stavu vydatého by na druhej strane boli: a) koniec napätého úsilia pri hľadaní partnera b) životná stabilizácia a zakotvenie, úctyhodný štatút vydatej c) deti

Ešte niečo...? Zatiaľ nič viac, povie si Štuka. Životné zakotvenie, úcta, postavenie... dobre. Prečo nie? Ale prečo už teraz? Vydaj, isteže. Ale ten môže počkat - pretože klady slobodného života nie sú na zahodenie, najmä ak uvážime, že ich možno užívať oveľa kratšie ako výhody stavu vydatého. Byť vydatá, to si užijem nekonečné roky. Byť slobodná... to si môžem užiť iba krátko. A pretože je to stav zaujímavejší a svojím spôsobom výhodnejší, prečo si to „krásno" trocha nepredlžiť? Obidve situácie majú svoje klady, a Štučka si, ako vieme, nijaké klady nikdy a nikde nechce dať ujsť. Užíva teda stav slobodný tak dlho, kým sa jej to vidí dobré a kým si ponad hlavu svojho Svalovca - nevyhliadne niekoho, kto sa jej vidí primeraný do manželstva.