VOHĽADY
Všetko vieme, nie? Lovili sme už Svalovca, máme
svoje metódy. Vytiahneme zo skrine horolezecký úbor a učebnicu arabčiny
a... A zase ich pekne odložíme nazad do skrine. Nemáme už osemnásť, Kapor
nie je Svalovec a uvedené rekvizity sú nám nanič. Kaprovi sa zapáčime niečím
iným. čím? Čo sa mu môže na ženách páčiť? Aký je? Na tomto mieste sa
môžeme diabolsky zasmiať: Štuka, tento chýrny egoista, sa zaujíma o druhého
človeka. O to, aký je. Musí sa zaujímať - a práve preto, že je egoista.
Žiaľ, práve inteligentní egoisti sú tí, ktorí o nás často prejavujú záujem:
ľudia, ktorí s vami majú nejaké „úmysly", ktorí vás potrebujú využiť,
ktorí chcú s vami manipulovať vo vlastný prospech. Na to, aby vedeli, ako s
vami manipulovať, musia vás poznat. Poznat vaše záujmy, slabosti, túžby,
povahu, ciele: metóda „ako na koho ísť" a ,z ktorej strany", sa
vypracováva od prípadu k prípadu, podľa individuality dotyčnej obete. Na
vrabca nevezmú predsa kanón a na leva gumipušku. Prvou strategickou úlohou
Šťuky je teda zistiť, čo zač ten Kapor vlastne je. Použije na to dve
detektívne metódy:
1. metódu osobného pozorovania 2. metódu vypočúvania
okolia
KTO SA PÝTA, NIČ SA NEDOZVIE
Metóda prvá sa vidí na prvý pohľad zbytočne
sherlockholmesovská. Aké pozorovanie? Opýtam sa Kapra rovno, aké má záľuby,
aké názory - a hotovo. Na takúto námietku sa Štuka iba útrpne usmeje a
povie vám: urobte to, a dozviete sa celkom isto vôbec nie to, aký Kapor je,
ale iba to, akým by chcel byť. V očiach vlastných, alebo vašich. Či
neviete, že každý človek, ked hovorí o sebe, sa štylizuje? Že prikrášluje
či aspoň upravuje svoj obraz do podoby, v akej by sa najradšej videl?
Najmenej sa dozviete od prameňa. Štuka zabráni Kaprovej sebaštylizácii tým,
že sa ho pokúsi pozorovať naozaj sherlockholmesovsky, t. j. nenápadne. Vo
chvíli štartu má niektoré základné údaje, bežne dostupné: že má Kapor
toľko a tolko rokov, kde býva, aké má postavenie, aký plat, odkiaľ pochádza,
atd.,atd'. To ani nemusela „zisťovat", to sa v jeho okolí bežne vie.
Ale to, čo Štuku zaujíma predovšetkým, sú Kaprove povahové vlastnosti,
jeho životný štýl, spôsob, ako uvažuje. Kedže Štuka ešte s Kaprom nevstúpila
do bližšieho kontaktu (to, čo teraz robí, je práve prípravou na túto
akciu, ktorú treba vopred dôkladne „zabezpečit") - tieto, tak
povediac, už subtílnejšie informácie - musí získa vlastným úsilím. Aby
Kapra „nevyplašila" a zachytila jeho obraz v prirodzenej podobe, drží
sa zatiaľ v ústraní. Hliadkuje. Stráži svoju obet. Pozoruje, že obeť chodí
vždy do roboty presne pät minút pred začiatkom pracovného času. Je to teda
typ spoľahlivého, ba až punktičkárskeho človeka. Niekolko ráz prejde
popri Raprovi na chodbe, ked sa zhovára so zamestnancom; hovorí vždy tlmeným,
pokojným hlasom, pomaly. To by naznačovalo pokoj a rozvahu, že si vie vždy
neprenáhlene uvážiť veci. Príležítostne na schôdzi si Šťuka všimne,
ako Kapor reaguje na kritiku: nevyletí ako sršeň, keď kritizujúci skončí
svoj prejav, pokojne pripustí, aby ho skritizoval aj další, a iba potom s úsmevom
a s prevahou v hlase rozšafne „rozoberie iste dobre mienené
pripomienky". To znamená, že si nerád robí nepriateľov, dá sa s ním
vychádzať. Štuka usúdi aj to, že je skromný: je vždy dobre, ale nenápadne
oblečený, tak, aby primerane vyjadroval svoje postavenie - a je radšej skôr
za modou ako ažúr. Jeho oblečenie prezrádza, že nemá bohvieaké nároky na
svoju osobu, čo sa iste prejaví aj v ostatnom: človek, ktorý nosí staršie
topánky, si určite nebude kupovať každý týždeň novú kravatu. Týchto
niekoľko poznatkov si Štuka overí metódou č. 2, vypočúvaním okolia (dúfa
pritom, že získa poznatky dalšie). Metóda č. 2 sa začína nadviazaním
kontaktov s najbližším Kaprovým okolím. Štuka to urobí jednoducho: zistí,
kedy chodieva Kaprova sekretárka do závodnej jedálne na obed a prisadne si k
nej. Od polievky po halušky sa toho navraví... Máte pekný sveter. (Začneme
vždy niečím pekným a príjemným, však?) - Ale čo? Nuž, dobrý do
roboty... Až pridobrý . . . ale váš šéf od vás iste vyžaduje reprezentáciu,
nie? - Kapor? Ale choďte, prosím vás! Ten by nezbadal, keby som prišla do
roboty v pyžame! Tak je to teda, zaregistruje Štuka: ženy si vôbec nevšíma,
to je výborné. Pri tejto jedinej informácii neostane; počas mnohých obedov
sa Štuka nepriamymi otázkami okrem iného dozvie, že za Kaprom ; nijaká žena
do úradu nechodí, ale že mu jedna už dva roky telefonuje, že má Kapor rád
brusnice a Brahmsa a že má vraj doma v garsónke rybičky, často o nich vraví
a kupuje im vždy nové zmesi. Štukine poznatky sa utešene prehlbujú: žena...dva
roky...Zaujímavý fakt, ale najdôležitejší je ten údaj: dva roky. Tie dva
roky robia neznámu ženu málo nebezpečnou: ak si ju Kapor do dvoch rokov
nevzal, značí to, že nemá do manželstva s ňou bohvieakú chut. Značí to
najskôr, že s ňou chodí len preto, aby s niekým chodil - že teda nebude tažké
odstrániť ju z cesty.
CHCE KAPOR „KOČKU?
Vyzbrojená maximom informácií, rozhodne sa Štuka,
že začne pomaly na seba upozorňovať. V najblížších dňoch a týždňoch
sa postará, aby prišla Kaprovi čím častejšie pred oči: vymýšľa si
kadejaké vybavovanie na jeho oddelení, premáva sa s papiermi a robí dojem náramne
zamestnanej pracovníčky. Kapor je rozvážny a solídny typ: určite nebude
chcieť do manželstva kočku, takú efektnú, že by ju musel celý život
vartovať. Kočku má možno teraz - možno je to Tá Druhá. Je dokonca veľmi
pravdepodobné, že Tá Druhá je Kočka, práve preto, že Kapor je solídny muž:
dievča, s ktorým chodí, mu má dodávať sebavedomíe, má demonštrovať, že
je žiadúci aj pre takúto krásnu kosť, ale do manželstva?! Pomaly, pomaly .
. . ešte sme nezabudli, čo nám vravela matka, aká má byt žena, ktorú si
raz vezmeme... Do manželstva si vezmeme poriadnu, skromnú a nenáročnú. Štuka
vie, že ako si ona sama vyberá manžela podľa celkom iných kritérií, než
ako si vyberala milenca, takisto to asi bude robit Kapor. Domyslí si, že ak
bude spĺňať „staré zlaté meštiacke cnosti", pravdepodobne to vyhrá
u 90 % dnešných chlapov, ktorí tak radi o sebe tvrdia, že sú moderní.
Moderní, hej... pokial ide o cudzie manželky. Štuka sa rozhodne pre
kompromis; vytiahne zo skrine starý anglický kostým, ktorý je však dosť
dobre ušitý a z dosť dobrej látky, aby bol pri všetkej nenápadnosti pôvabný.
Rozhodne sa v ňom hrať úlohu, zvanú
TÚTO BY SOM MOHOL PREDSTAVIŤ AJ MAMIČKE
Súčasťou tejto úlohy je aj jej vystupovanie
na Kaprovom oddelení: tvári sa nevtieravo a zdvorilo a robí dojem, že na mužov
vela nemyslí. (Zisťuje, že táto predstava mužov dráždi oveľa väčšmi,
ako jej opak.) Cieľ tejto etapy nie je náročný: vštepit sa Kaprovi do pamäti,
urobiť všeobecne dobrý - aj ked ešte hmlistý - dojem. A zapôsobiť metódou
odlíšenia, ktorá sa Štuke tak osvedčila už v období Šfučky: tentoraz je
tým výrazným odlíšením skutočnosť, že na rozdiel od všetkých ostatných
slobodných žien v podniku Štuka sa zdanlivo o Kapra ani v najmenšom neuchádza.
Je neosobná a ľahostajná. Dôsledne a dokonale. Kapor si uľahčene vydýchne.
Vydajachtivé ženy ho tak prenasledujú . . . Konečne jedno príjemné dievča,
ktoré na neho hned' nezačne gúľat zaľúbenými očami . . . Chvalabohu, Ale
vlastne prečo sa jej nepáči? On, ktorého by chcela každá v podniku uloviť?
Nie je jej dost dobrý . . .? Čo je to za dievča? Ako to, že na ňu nezapôsobil
. . .?! Kaprova márnomyselnost je zranená. Štuka na neho nezareagovala tak,
ako očakával, tak, ako zareagovali všetky ostatné . . . Čo sa deje? Je už
azda menej zaujímavý? Starne? Je pravda, že on sám si ženy nevšíma (dosť
ho otravuje tá jedna, s ktorou chodí), ale cítil doteraz ich snahu zapáčiť
sa, a napokon, povedzme si úprimne, robilo mu to dobre. Ale toto? Čo to má
znamenať? Šfuka sa odlíšila; tým vystúpila z pozadia; Kapor bol prinútený
venovať jej pozornosť. Keď Štuka dosiahla cieľ prvej etapy, že ju totiž
Kapor vyčlenil zo „všeobecného pozadia" žien, ked sa skončilo - aby
sme použili termíny hrdinu z Kunderových Smiešnych lások - obdobie registráže,
pripravuje Štuka etapu kontaktáže, chvíľu, keá sa nadviaže priamy
kontakt. Je to chvíľa z najdôležitejších: od jej úspechu či neúspechu závisí
celý další vývin situácie. Preto si Štuka veľmi starostlivo vyberie
PROSTREDIE, kde sa má uskutočnit, prostredie, ktoré bude jej úmysly napomáhať.
Kedže tu ide predovšetkým o to, aby sa zapáčila mužovi, zvolí si Štuka
prostredie, kde môže byť jej výzor najprítažlivejší. Nepozve si teda
Kapra na veľké upratovanie, ale usúdi, že najvýhodnejší dojem by asi na
neho urobila na podnikovej zábave. Počká si pokojne na tento termín (vie byť
trpezlivá), neženie dovtedy udalosti vpred, ale zato si Akciu Podniková Zábava
(dalej APZ) dôkladne pripraví. Zistí si napríklad všetko, čo sa len dá, o
tom, ako sa Kapor správal na PZ minulých. S kým obyčajne sedáva - Kedy má
vo zvyku odchádzať, Či tancuje, či pije a koľko - atď., atd. Sedáva so
svojím oddelením, výborne. Jeho sekretárku už Štuka pozná, ako vieme, za
závodnej jedálne. Nie je teda ťažko dohovoriť sa s ňou, že pôjdu na PZ
spolu. Ked vojdú spolu do miestnosti, je už len samozrejmé, že budú spolu
sedieť - pri Kaprovom stole. Kapor sa na ňu pozrie a definitívne sa utvrdí v
názore, že je Štuka veľmi pôvabná. Má také decentné šaty... (Požičala
si ich od priateľky; svoje vlastné, tie s veľkým výstrihom, na lov manžela
zavrhla).Je tak nenápadne nalíčená (aj farbičky ostali doma v kúpeľni
nedotknuté). Takmer nepije (a také dobré víno, ľutuje v duchu Štuka). A
tancuje veľmi slušne, nie ako tie bláznivé pisárky. (Vidí ma, že sa
nepritískam k tanečníkovi?! Musím pritancovať bližšie, aby to zbadal).
Asi po dvoch hodinách, ked si niekoľko-krát zatancovala aj s Kaprom, vyhlási,
že je unavená, a odmietne íst na parket. Aj Kapor, ktorý si už odbavil
svoje „povinné tance", ostane pri stole. Je to chvíľa nevyhnutného
zblíženia: tlmené svetlo, trocha alkoholu, sentimentálna nálada večierkov...
Rozprúdi sa debata, v ktorej Kapor poznáva, že jeho susedka je vzácna žena.
Akoby nie, ked vraví nežným hláskom: - Môj strýko mal akvárium . . . a ja
som tie rybičky zbožňovala! Vedela som pri nich prestáť celé hodiny! Tie
farby, tá plavnosť pohybov! Máte radi rybičky? Pohľad, akým sprevádza
tieto slová, je taký nevinný . . iba zlosyn by mohol pojat podozrenie, že Štuku
stála informácia o Kaprových rybičkách jedny pančuchy pre sekretárku.
Kapor otvorí nadšením ústa: konečne príbuzná duša! Rozhovorí sa s rozkošou
o spôsoboch kŕmenia šupinatých a Štuka ho s rovnakým nadšením načúva.
Vie, že jednou z podmienok zaručeného úspechu u ľudí je vedieť načúvať
- to je oveľa dôležitejšie, ako vedieť hovoriť. Každý sa chce vyvravieť,
každý chce, aby niekto načúval jeho, a každý to zriedkakedy dosiahne, lebo
ten druhý chce to isté. Ak sa však Štuky vedia vzdať tejto túžby, získavajú
ako odplatu niečo oveľa cennejšie: obľubu a povesť príjemného človeka.
„Tak príjemne sa s ňou dá porozprávať!" vravia ľudia. (Porozprávat,
to vždy značí, že rozprávame my). Štuka načúva a pozerá sa pritom na
Kapra očami, ktoré jasne vravia: Aký ste vy obdivuhodný! Aké máte
vedomosti! Ako zaujímavo viete hovoriť! Kapor cíti obdiv, lichotí mu: rozpráva
čoraz zaujatejšie, a Štuka, aby mu dala najavo, že ju téma nesmierne zaujíma,
mu zavše nadhodí vhodné otázky. O sebe nehovorí, ani sa neusiluje uplatňovať
svoju vlastnú osobu. Cíti, že Kapor túži po uznaní, a tak mu ho dožičí.
Rozhovor pokračuje s takým zaujatím, že sa už nik neopováži vyzvať Štuku
do tanca. Kapor sa teda cíti povinný to urobiť, ale Štuka mu - na jeho úľavu
- dá najavo, že za tancom vlastne ani tak veľmi nebaží. - A ani nepijete, -
povie s obdivom Kapor. - Ved' som už vypila dve deci, - povie Štuka skromne. -
Prišli ste sama . . . také pekné dievča ? - začne Kapor sondovať. - Mám
veľké nároky, - povie Štuka hrdo, - dnešní muži - Dnešné ženy . . . -
vzdychne ihned natešene Kapor, a je tu dalšia téma, v ktorej si rozumejú.
Kapor je nadšený. Stretnúť dnes pôvabné a pritom solídne dievča, ktoré
by mohol predstavit aj vlastnej matke - to už je voľačo. - Môžem vás
odprevadit domov? - povie po polnoci.
KNIHA - PRIATEL ČLOVEKA
Idú pešo, noc je príjemná a Štuka dáva dobrý
pozor, aby sa ešte nevytvorila nijaká erotická atmosféra: nemá v úmysle
dat sa bozkat pred bránou. Pred bránou podá srdečne a kamarátsky Kaprovi
ruku, čím naznačí, že jej ani na um nepríde postávat a obdivovat svit
luny; tvári sa nenútene, ale je v strehu: teraz prichádza rozhodujúci
okamih, teraz sa uvidí, či výsledok akcie bol úspešný, alebo nie. Požiada
Kapor o schôdzku? Kapor váha... Štuka cíti kritický okamih. Prehnala to?
Chcela sa odlíšiť od „pozadia", od žien, ktoré Kapra obletujú, správala
sa teda rezervovane, aby zaujala „metódou opaku" Kaprovu pozornosť. Ale
čo ak to prehnala, a Kapor si jej správanie vysvetlil ako nezáujem?! Čo ak
si povedal, že je studená ani ryba? Štuka bleskovo zmení taktiku. Zrazu sa
na Kapra nežne usmeje:
- Som vám veľmi povdačná... - Za čo?! - Za
pekný večer. Dávno som sa s nikým tak príjemne neporozprávala. Už som ani
neverila, že vôbec existujú takí muži, ako ste vy... - Och, nie som nič
zvláštneho...
Štuka zdvihne zrak k nebesiam, akoby usilovne hľadala
výraz: - Máte v sebe niečo . . . neviem, ako by som to povedalo... Takto som
si predstavovala hrdinu jedného Costovho románu, Harryho. Ten román sa volá
Krehkost... - Nepoznám. - Nepoznáte?! Ale to musíte čítat! Je to senzačná
kniha, číta sa jedným dychom! Okamih. Štuka nedá Kaprovi možnost nič
povedať: bleskove zmizne v bráne, o chvíľu je nazad - s knihou v ruke. Podáva
ju Kaprovi a tvári sa sprisahanecky. - Ale mi ju vrátite, však. Je to moja obľúbená
. . . nikomu ju nepožičiavam. Štukine úspechy nie sú vždy hladké, ale Štuka
vedela, že po APZ sa už nesmie čas zastaviť: nemôže Kapra vyhľadávať
(to by skreslilo obraz, aký o sebe vytvorila), je teda bezpodmienečne potrebné,
aby sa prvá schôdzka dohodla hned teraz, na konci APZ. Vo chvíli, ked videla,
že všetko môže byť stratené, musela použiť známy trik s knihou, ktorá
zaručuje rendez-vous, a nemusíme oň zjavne a priamočiaro požiadať. Štuka
knihu len požičiava, robí láskavosť, ostáva v dobrom svetle; fakt, že požičanú
knihu bude treba vrátiť - a to už vyžaduje automaticky dalšie stretnutie -
akoby v tejto chvíli vôbec nemala na mysli. Situácia je zachránená. Kapor
samozrejme nepovie, že ho kniha nezaujíma: schôdzku tento trik vždy zaručí.
Ale neprehliadol ho? Nepozná Kapor tento trik tak dobre ako aj ona? Nadviazala
reč na knihu a jej hrdinu dosť nenápadne a nenásilne? Štuka zaspáva
pomerne ustarostená. Zo spánku sa uprostred noci zobudí: - Ja sprostaňa!
Mala som povedať, že mu zoženiem, čo ja viem, uruguajské krmivo pre ryby!
Bol by mi telefonoval tri razy denne! Nejakú sušenú háveď by mi domovníkovie
Míško už pozháňal...Aj Štukám sa stáva, že niekedy nie sú vo vynikajúcej
forme.
SMER A PROTISMER
Od onoho pamätného dňa, kedy sa odohral
podnikový večierok, Štuku zrazu nevídať blízko Kaprovho oddelenia. Vie, čo
robí: čo ak jej jedného dňa Kapor na chodbe povie, á, súdružka Štuková,
som rád, že vás vidím, nabudúce sa zastavte u mňa, mám vašu knihu v
stole, bolo to výborné čítanie. To predsa nemožno dopustiť. Znamenalo by
to vziať knihu, vymeniť niekoľko slov, hodiacich sa do kancelárskeho
prostredia, a odísť. Koniec. Nie. Kapor ju musí zavolať, on sám. Musí ju
zavolať a dať si s ňou schôdzku. Ak Štuka čo len čiastočne dosiahla cieľ,
ktorý si stanovila v akcii PZ, totiž ak sa Kaprovi zapáčila, potom ju skutočne
zavolá - a to asi po týždni, ked sa presvedčil, že ho ona sama nijako nesúri
a nenaháňa. Týždeň je mu príjemne, že sa dievča na neho
„nenalepilo", po týždni ho znovu začne hrýzt samoľúbosť: každá
druhá by už telefonovala a predstierala, že je náramne zvedavá, ako sa mu
pozdávala knižka. Kapor, ktorý sa, pravdaže, ku knižke vôbec nedostal, ju
na ôsmy deň prelistuje a vytočí Štukino číslo: - Tu Kapor. Rád by som vám
vrátil knihu. Kedy sa zastavíte? - Dobrý deň. Akú knihu - aha, hej. pravdaže.
- Predsa knihu, ktorú ste mi požičali?! - Áno, áno, iste. To len v prvej
chvíli som si nespomenula . . . Moment . . . zajtra to nie je možné . . .
pozajtra mám poobede v meste nejaké vybavovanie asi do piatej . . . mohli by
sme sa stretnúť v cukrárni u Maškrtu? - Ehm . . - Ak sa vám hodí iný termín
- ? - Nie . . . v poriadku. Tak teda o piatej. Štuka zvesí a zhlboka vydýchne:
zasa o vlas unikla zlému vývinu vecí! Kapor predsa už začal tú vetu,
ktorej sa najväčšmi obávala: „Kedy sa zastavíte -" Na mojom oddelení,
pravdaže. Ešte čo! Protiútok, ktorý Štuka okamžite použila, sa vydaril:
bol taký nečakaný, že mu Kapor nestačil čeliť. Do tej miery ho pobúril
fakt, že Štuka pokojne „zabudla" na to, na čo mala (ako mu našepkávala
jeho mužská samoľúbosť) mysliet celý týždeň, že ani nezbadal, a už
mal s ňou rande. Na tomto mieste treba venovat trochu pozornosti taktike,
zvanej v kruhoch štukológov taktikou „smeru a protismeru". Túto
taktiku práve Štuka použila. „Smer" je tu Štukina hlavná tendencia v
konaní, jej zámer, cieľ, ktorý chce dosiahnuť: je to úsilie o schôdzku s
Kaprom. Pretože tento „smer" nemožno proťivníkovi otvorene priznať,
treba ho kombinovať s „protismerom", to jest s nejakým „krycím manévrom",
s niečím, čo by maskovalo, ba zdanlivo rušilo „smer". Takýmto
„protismerom" sú v telefonickom rozhovore Štuky dve veci:
1. Štukino predstieranie, že na knihu
zabudla,
2. Štukino tvrdenie, že zajtra nemá čas a že ho horko ťažko bude mať
pozajtra.
Ked Kapor zavesí telefón, bude totiž z týchto
tvrdení predovšetkým taký zranený v svojej samoľúbosti, bude mať do tej
miery pocit, že Štuka ho po PZ nevzala na vedomie, ze si alebo (v lepšom prípade)
ani neuvedomí, ako si s ním Štuka dala rande, alebo (v horšom prípade) to
nebude brať ako dotieravost, lebo: „Pánabeka, tak ako je to vlastne? Na
knihu zabudne, nemá čas, potom si dá rande...Taktika protismeru je tu na to,
aby spôsobila prinajmenšom zmätok; aby vyvolala pochybnosti; aby Štukino úsilie
nebolo príliš jednoznačné, očividné a priehľadné. Záujem treba
kombinovat vždy s nezáujmom, útok s ústupom . . . Nech si len Kapor podumá,
ako je to vlastne. Len jedno neslobodno zatiaľ pripustiť: aby si bol načistom.
NIJAKÉ ŽELANIE NETREBA SPLNAŤ HNEĎ
Kapor sa v ďalších dvoch dňoch neubráni
tomu, aby o Štuke nerozmýšľal. Štuka to predpokladala: vie, že nijaké želanie
sa nemá spĺňať hned. Tušila onen vzorec, ktorý tvrdí, že čím dlhšia
je cesta od želania k jeho splneniu, tým je
a) túžba, aby sa želanie splnilo, väčšia,
b) radosť zo splnenia intenzívnejšia,
c) želanie samotné získava na hodnote.
Kapor teda mal dost času o Štuke rozmýšľať,
kým začudovane večer pred schôdzkou nezistil že sa vlastne na schôdzku teší;
Štuka zatiaľ zila oveľa prozaickejšie - venovala sa svojmu zovňajšku. Ku
kaderníkovi išla hned v ten deň, ked s Kaprom hovorila telefonicky. Nečakala
na deň schôdzky: chcela mať síce vlasy v poriadku, ale nechcela vyzerať
„ako od holiča". Dávala by tým najavo, ako sa pripravovala, ako veľmi
jej na schôdzke záležalo. To nie; vlasy budú v poriadku, ale ležérne a nenápadne.
Po tejto akcii sa pozrela do šatníka. Poobede, cukráreň . . . Tie nové žlté
šaty sú senzačné. Ale nie sú priveľmi senzačné? Som v nich až nápadne
skvelá, a to je so zreteľom na Kapra nežiadúce. Pre Kapra mám predsa
vypracovaný plán SIS (skromná, inteligentná, solídna). Tieto šaty sa skrátka
nehodia. Terylenku s pulóvrom? Sukňa je už riadne obnosená a vidiet to na
nej, plisovanie povolilo . . . To by bol druhý extrém, vyzeralo by to
neporiadne a takmer urážlivo, vyvolala by som v Kaprovi pocit, že mi na jeho
dojme za máčny mak nezáleží. A po tom večierku, ked ma videl našuchorenú
a v priaznivom osvetlení, by náhly pohľad na moju sivú každodennosť mohol
pôsobiť otrasne. Kostým. Asi len ten. Budem v ňom upravená, a pritom solídna.
Dám najavo, že schôdzku ani nepreceňujem, ani nepodceňujem. Šťuka teda
vyhladí kostým, kontroluje dlžku sukne, vyperie si blúzku, urobí manikúru...
a usilovne zistuje, či nemá niekto z jej známych (alebo známych jej známych)
akvárium, alebo či sa aspoň nezaujímajú o ryby. (Akcia Ryby sa jej môže
veľmi zísť, ak Kapor nebude dosť iniciatívny). Okrem toho všetkého si musí
na večer pred dňom schôdzky dať rande so svojím Svalovcom, aby bolo isté,
že ju nebude volat v ten deň, ked sa má zísť s Kaprom. A tak dva dni, ktoré
Štuka určila medzi telefonátom a schôdzkou, budú na všetky organizácie a
manipulácie len-len stačiť . . .
|
