Šťukologia piata - odstaví tú DRUHÚ a Kapor je Váš ...

Schôdzka je o piatej. Štuka, samozrejme, nijaké „vybavovanie v meste" (ako predstierala Kaprovi) nemá. Preto po návrate zo zamestnania sedí zvyšnú pol druha hodinu pred zrkadlom - čo neznačí, že pritom aj nerozmýšľa o stratégii a taktike, ktoré by mala na prvej schôdzke použiť. Ciel' tejto prvej schôdzky je jej jasný: má vyvolať dalšie schôdzky. Tomu treba zasvätiť všetko. Čo je - so zreteľom na tento ciel' - v Štukinej moci? Musí byť pre Kapra zaujímavá, to vie. Najmä nesmie mať „psie oči", t.j. onen oddaný pohľad, akým sa vyznačujú ženy-liany, ženy, čo sa k mužom „prisajú", čo sa na nich zavesia a stanú sa im bremenom, ktorého sa - akože ináč - chce každý muž striasť. Musí byť príjemná a nezávislá, správať sa tak, aby Kapor pocítil, že máme vlastný zaujímavý život plný zaujímavých ľudí, kde je on sam zatiaľ len na kraji, ale mohlo by sa mu dostať aj tej cti, že by do neho mohol časom vstúpiť. Treba sa rozhodne odlíšiť od dievčata, s ktorým Kapor chodí: a toto dievča, ako Štuka zistila logickou úvahou, ho po dvoch rokoch určite „naháňa do manželstva". To značí: vytvorit atmosféru voľnosti, nenútenosti, priateľského tónu - a najmä nezáväznosti. Stretli sme sa, sme voči sebe milí... nič sa nedeje. Ibaže si máme čo povedať. Čo povedat ? Ani tému konverzácie nenecháva Štuka náhode a spontánnosti. Kým ide na prvé rande, zopakuje si niektoré základné, doteraz úspešné zásady. Opakuje si, že treba:

a) hovoriť o ňom, nie o sebe b) zbadať na ňom niečo, čo ho ozvláštňuje, snažiť sa to pomenovať (bude určite počúvat so zatajeným dychom), pokúšat sa definovaf jeho osobnosi c) neprestajne sa vypytovat na jeho záujmy, prácu, plány d) nevypytovať sa na jeho súkromie e) nerozprávať vtipy f) spomenúť vlastný domov a rodinu g) spomenúť jeho rodičov h) vyhnúť sa, odpovediam na, jeho otázky o vlastnom súkromí i) neoslňovat inteligenciou j) nikdy sa na nič nesiažovať

STAČÍ VRAVIEŤ: STE OHROMNÝ

Štuka príde iba päť minút po piatej; nie celkom presne, aby nevyvolala dojem nedočkavosti, ale ani nie tak neskoro, aby to Kapra už rozladilo. Na šiastie je tu kniha, ktoré zachráni rozpačité prvé minúty: - Tak čo poviete na knihu? - začne Štuka milo. - Neviem, čím myslíte, že sa mu podobám... - Možno je to len moja predstava, ale tá Harryho húževnatosť . .. že vie tak zaťato sledovať vytýčený ciel' . . . raz som vás počula, ako telefonujete, mali ste celkom pokojný hlas, asi to platí oveľa viac ako kričanie. (Iste ste si všimli, že predošlými slovami plní Štuka úspešne konverzačný bod b.) - Myslíte? Nuž nemôžem sa stažovať, že by som nemal autoritu - Ako si ju získavate? To by ma zaujímalo . . . aké máte metódy . . , (Bod a) Kapor jakživ dosiaľ neuvažoval o tom, či má autoritu (ba možno ju ani nemá). Ale Štuka ho práve presvedčila, že ju má; nielen v tejto chvíli verí, že ju naozaj má, ale s úžasom sa počuje, ako vysvetľuje, akou metódou ju dosiahol (ani o metóde nemal doteraz tušenie). Rozpráva, vysvetľuje . . . a rastie. V Štukiných očiach sa vidí ako veľký Šéf - a zaleje ho pocit blaženosti. Štuka napäto počúva a dáva tu i tu primerané otázky o jeho záujmoch, práci a plánoch (bod c). Po druhej zmrzline povie: - To máte z domu tú vytrvalosť, iste vás tak vychovali, však? Predstavujem si vášho otca ako vysokého prísneho muža, asi stačilo, aby len siahol na remeň... - A viete, že bol okrúhly a malý? Ale báječný človek! V dvadsiatych rokoch, ked Štuka dychtivo počúva o dvadsiatych rokoch Kaprovho otca. A potom tíško dodá:

- Ale mamičku ste mali radšej. - Ako to viete?! - Uhádla som? To som rada . . . to človek hned vycíti... správate sa k ženám zdvorilo, a to robia zvyčajne muži, ktorí majú dobrý vztah k matke. - Čo vy všeličo vybadáte . . . Moja matka je skvelá žena. V tridsiatych rokoch, ked sme boli - Štuka oddane vypočuje aj tridsiate roky. - Moji rodičia, - povie potom, - sa majú veľmi radi. Som z toho nešfastná. - Prečo? - Mám pred sebou príliš dokonalý vzor... - Vy . . . totiž . . . iste máte niekoho, kto... - Nie je to také jednoduché, - povie Štuka záhadne, plniac bod h), - viete, ja sa neviem rýchlo rozhodovať'... - To je vzácne, - zhltne Kapor červíka aj s háčikom, - to je dnes veľmi vzácne... Vzájomné porozumenie utešene pokračuje. Pred rozchodom sa Štuka zmieni o tom, že jeden jej známy, Fero Brčko (predsa sa našiel - po dvojdňových usilovných telefonátoch) pestuje zlaté ryby druhu povedla cervica.

- Čože?! Ten druh by som rád pestoval! - Opýtam sa ho. - Nemohol by som s ním hovoriť? - Ale iste. Vezmem vás so sebou, ked pôjdem nabudúce do Brčkov. Ďalšie rande je zabezpečené.

TREBA MAŤ SPOLOČNÝCH ZNÁMYCH

Návšteva u Brčkov splnila viac úloh naraz. Predovšetkým tú najdôležitejšiu v období zbližovania: zabezpečenie spoločných známych. V počiatočnom štádiu stačila Štuke v podstate Kaprova sekretárka ako základný zdroj informácií. Neskôr, ked sa Štuka Kaprovi priblížila, vynechala sekretárku z hry: začalo byť výhodnejšie, aby nik o Štukiných stretnutiach s Kaprom nevedel, aby sa vec „nerozniesla po podniku". Zásadu utajenia vnútropodnikových ľúbostných vztahov, či len zámerov sa rozhodla Štuka dodržiavať nemilosrdne. Ak totiž z toho nič nebude, je úplne zbytočné spôsobiť dojem, že „tá Štuková chcela chytit Kapra, ale nepodarilo sa jej". Načo? Okrem toho, len čo by sa o tom vedelo, početné ženské osadenstvo podniku by sa už postaralo, aby celú vec prekazilo, to je isté. Treba pracovat v ilegalite. Sekretárku teda Štuka časom nenápadne vypustí z rúk: rozpráva sa s ňou v jedálni o počasí. Tým však ostane bez akejkoľvek „spojky" na Kapra. Je to dobre? Nie je to dobre, a ani to tak nemôže ostať. Po prvej schôdzke zafixováva Štuka známosť metódou Zabezpečenia Spoločných Znamych. Iba táto metóda zaručuje kontinuitu vzťahu. Ak máme spoločných známych, uvažuje Štuka, nemôže sa stať, aby som sa s Kaprom - u týchto známych - nestretávala. Prostredníctvom spoločných známych sa dajú zorganizovať aj potrebné akcie („čo keby sme šli všetci spolu do divadla?", „na výlet?" atd.), a čo je najdôležitejšie - spoloční známi môžu dávať medzi mnou a Kaprom veci do poriadku, ak by sa nejako narusili, prípadne nás môžu „dať dokopy" (čo robia s mimoriadnou škodoradostou ženatí muži slobodným). Mať spoločných známych je teda nevyhnutné. Že to nemajú byť spoloční známi z podniku, je azda jasné z predchádzajúceho. Šťuka teda uplatní svoju staršiu akciu (Akcia Ryby) a začne Brčkovcami. Druhá úloha, ktorú Brčkovci v tomto prípade splnili, nebola taká priama a očividná, bola jemnejšia, ale nemenej dôležitá. Samotný fakt, že k nim Štuka prišla s nejakým mužom po boku (Švalovca, prírodzene, Brčko nikdy nevidel), vyvolal nevdojak dojem, že tí dvaja spolu chodia. Brčkovci sa síce správali „akoby nič", ale srdečná atmosféra dvoch dvojíc, Štukino porozumenie pri rozhovore o rybách a celý príjemne strávený večer diskrétne naznačili, že Štuka by vlastne nebola nesúca do manželstva.

AKO ĎALEJ POUŽÍVAŤ SVALOVCA?

V priebehu udalostí sa zo Svalovca stáva kandidát na penziu; do dôchodku by ho mohla dať zo svojich služieb Štuka. Mala . . . Ale neurobí to hneď. Načo? S Kaprom je to ešte neisté, vlastne s ním ani ešte nechodí; nemá voči nemu nijaké záväzky, a okrem toho, v tomto štádiu je oveľa lepšie ešte mať pozadie, demonštrovať prostredníctvom Svalovca, že „o nás niekto stojí", že „sme na dračku", slovom, že nie sme tuctový tovar. Štuka ešte dalej využije túto osvedčenú metódu, ktorou bude zvyšovať Kaprov záujem. Akú úlohu má Svalovec zohrat? Pri prvých schôdzkach s Kaprom má Štuke pomôci aplikovať „teóriu vzácnosti". Neskoršie, ked sa vzťah medzi Štukou a Kaprom vyvinie a nastane žiadúca situácia - totiž okamih, ked sa Kapor rozhoduje, či si má Štuku vziať, alebo nie - zohrá úlohu tzv. kaťalyzátora, činiteľa, ktorý „urýchli proces": „Musím sa rozhodnúť, - bude uvažovat Kapor, - lebo napokon, o to dievča je záujem, a niekto mi ju môže prelanáriť. Napríklad ten . . . čo s ním chodila . . . taký ten svalnatý mládenec . . . bol krajší ako ja, to je isté, ale ho nechala pre mňa, značí to, že ma má rada; vlastne som do istej miery morálne zaviazaný, ked sa s ním pre mňa rozišla... Nedávno sa mi priznala, že ho stretla a že boli spolu na káve . . . Nič to neznamená, ale predsa . . . ak sa nepoponáhľam, môže sa k nemu vrátiť..." Kapor sa teda poponáhla. Konkurencia, ako vraví Štuka, nikdy nezaškodí. Hoci Svalovcova konkrétna úloha sa končí Štukiným sobášom, jeho úloha, tak povediac, symbolická, nekončí sa nikdy. Lebo v manželstve začne neskôr Svalovec fungovať ako .,Veľké Keby": - Keby som si bola vzala Svalovca, a nie teba . . . Táto klasická manželská veta sa vyskytuje v štukokaprovských zvadách ako nevyhnutná rekvizita, ktorou možno efektne, nostalgicky a do stratena zakončiť spor. Ak si Štuka zachová k Svalovcovi aj po rozchode s ním dobrý vzťah (a Šťuka si ho, pokial možno, zachová: je to jedna z jej zásad), potom môže Svalovec v prípade krajnej núdze - teda pozor! iba v havarijnom prípade - vystúpit znova na scénu ako osoba konkrétna, ako „reálne nebezpečenstvo". Stačia potom dve posedenia v kaviarni a Štukina hrozba Kaprovi, že „ved' prosím, ako myslíš, ked' si nedáš povedat, vadiť: sa s tebou nebudem, nájdem si záujem inde . . . a Kapor si „dá povedat'. V čomkoľvek. Jeho rodinu ohovárat nebudú. To teda nie! Je teda vlastne nespravodlivé hovorit o Svalovcovi ako o penzistovi. Slúži Štuke do konca života.

NIKDY NECHYTÍŠ TO, ČO NAHÁŇAš

Je to rovnaké s Kaprovou Tou Druhou? Pozrime sa najprv, kedy sa s ňou rozíde. Takisto ako Štuka, ani on to neurobí, pravdaže, po dvoch-troch schôdzkach so Štukou. Kým nenastalo medzi ním a Štukou zblíženie, niet dôvodu niečo menit na doterajšom spôsobe života, a Štuka je dost múdra, že to zatiaľ nežiada. Dôsledne postupuje „metódou odlíšenia". Ak Tá Druhá núti Kapra, aby si ju vzal, Štuka „to nerobí", a tým dosahuje, že pri Tej Druhej sa Kapor začína cítiť zle a pri Štuke dobre; Tá Druhá sa neprestajne tvári urazene, ukrivdene, má jednostaj v očiach otázku a prosbu, pomaly o inšom ako o vydaji nechce hovorit, a ak sa aj prinúti k inej téme, aj tak sa to vždy, neyhnutne pri sobáši skončí:

- bola som vo štvrtok na Molierovi. - Pekné predstavenie? - Herci boli výborní . . . A videla som na balkóne Manciku s mužom. - Hovorila si s ňou? - Nie. Vyhla som sa jej. - Prečo? - Mám jej povedať, že som v divadle sama . . .?! - Vyčítavý pohľad - a Kaprov výbuch: - ..a že sme sa ešte vždy nezobrali. Len to dopovedz! Dopovedz, no!

Kapor tresne dverami a zavolá Štuke; so Štukou, len so Šťukou si vždy oddýchne! Štuka nič nechce, o nič neprosí, na nič sa nepýta, je milá, veselá, nestažuje sa . . . Áno, Štuka neprosí, aby sa s Tou Druhou rozišiel, nevraví, že „ona to trpiet nebude". Najprv vytvorí stav, kedy je Kaprovi s ňou dobre, lepšie, ešte lepšie, a kedže je mu s ňou najlepšie a chce s ňou byt čoraz častejšie, znevidí sa mu, že Štuka nemá vždy pre neho čas. Začne naliehať, aby Štuka rozviazala „akési tie svoje záväzky". V tom okamihu Štuka povie: - Ale - Aké ale? - Ale ty predsa tiež . . . nie? . . . ty predsa tiež máš nejaké záväzky? - Ja! Nie . . . totiž . . . áno, ale . . . - Nuž teda? Ako môžeš chciet odo mňa - Ale ja nechcem, aby sa okolo teba motali kadejakí - Ja by som mohla povedat to isté - Tak ty sa s ním budeš dalej stretávat?! - Ked' sa ty stretávaš . . . - Do čerta! Tak sa nebudem stretávať! Ale ani ty!

Ako vidno, Štuka vôbec nemusela potriasť stromom : zrelé jabĺčko Kaprovho rozchodu s Tou Druhou jej padlo rovno do lona. Nič si nevynucovala, o nič nežiadala, a tak, že si to Kapor čo len v najmenšom neuvedomoval, dosiahla, aby rozchod deklaroval sám. Deklaroval; od deklarácie ku skutku to ešte chvíiu trvalo, lebo Kapor, ako všetci chlapi, je skôr tvor pasívny, nemá rád akcie, najmä tie nepríjemné akcie, a tobôž nie so ženskými. Začas to ešte teda beží, ale ani tu Štuka nestráca nervy, ani neurýchľuje proces tým, že by naliehala na Kapra. Urýchľuje ho ako zvyčajne - metódami nepriamymi. Postará sa napríklad, aby ju s Kaprom videli tam, kam chodievajú známi Tej Druhej, aby Tej Druhej neprestajne donášali: „Včera sme videli toho tvojho s nejakou ženou vo vinárni" . . . „Predvčerom bol ten tvoj na koncerte s . . ." atd atd. Tá Druhá sa začne blížiť k bodu varu a doterajšie výčitky a prosebné pohľady nevyhnutne vystriedajú scény, v ktorých napokon, s rovnakou nevyhnutnosťou, Tá Druhá urobí v rozčúlení onú osudnú chybu:

- Ona alebo ja! - vykríkne. - Mám už toho dosť! Kapor len na to čakaI: - Aj ja, - zreve natešene a uteká k dverám, štastný, že rozchod nemusel vyprovokovať sám.

Súperenie je hra nervov a trpezlivosti, vraví si v duchu Štuka, keá jej Kapor víiazoslávne oznámí, že „on už si urobil vo svojich veciach poriadok". Tá Druhá prehrala, lebo naliehala; a čo vraví tá stará múdrosť? Nikdy nechytíš to, čo naháňaš . . .

PREČO ŠŤUKA ZVÍŤAZILA

Štuka zvítazila. Deň pred konečným vítazstvom, t. j. pred sobášom, si s pocitom pýchy potajomky urobí malú rekapituláciu celého priebehu akcie a metód, ktoré sa osvedčili. V Štukinom podaní to vyzerá asi takto: Vyhrala som, PRETOŽE SOM SA NESNAŽILA.

Či vlastne vyzerala som, že sa nesnažím. Moja priatelka Cecília zamerala celý život na to, aby si získala muža: našuchorí sa, vysedáva celé dni a čaká; má na tvári už ten výraz dychtivosti a očakávania, ktoré muži tak nenávidia; výsledkom je, že každý od nej bočí. Priam z nej kričí prosba: Vezmi si ma! - a kto to má rád? Zbavuje to chlapa dobrodružstva dobyvačnosti, strategie a taktiky, rozkoše z hry a súperenia, pocitu premožiteľa. Ja som sa zdanlivo o chlapov nezaujímala: hrala som basketbal a liezla po horách a lyžovala, a práve ten „nezáujem" bol zaujímavý. Každý ho chcel prekonat. Nič nie je horšie ako kŕčovité dievča, ako dievča, na ktorom vidno, že chce urobiť dojem a na ktorom badať strach, že sa mu to nepodarí. Vyhrávajú vždy tie pokojné. Pokojné, veselé a nonšalantné. A sebaisté. Hrala som basketbal a liezla som po horách a učila som sa po arabsky, a tak, ked som sa zoznámila s nejakým chlapcom, mohli sme sa zhovárat o basketbale a horách, a ja som mu mohla rozprávať o arabčine. Ale Cecília nemala o čom hovoriť, lebo vravieť vezmi si ma (a to jediné mala v hlave) sa akosi nepatrilo. A keby to aj povedala, čo dalej? Ďalej už niet o čom. Vždy som vyzerala, že mi ide o všetko možné, len nie o chlapcov a lásku. (Štuka nazýva svoje vztahy s mužmi láskou; neberme jej túto ilúziu.) Ale čím viac sa niekto o lásku starie, tým menej jej má, a ja som jej mala dostatok. Cecília je hlúpa, lebo si myslí, že keď ju nejaký Miško bozká a na okamih ich zaplaví pocit štastia, stane sa ten veľký zázrak a život sa naplní a bude odrazu celkom nový a inakší. Keby trocha rozmýšľala, uvedomila by si, že bozk sa po niekolkých sekundách skončí, Miško sa nadýchne a povie:

- Ideme do cukrárne? Alebo do kina? Pôjdu do cukrárne, alebo do kina, a kedže bozkávat sa a byt štastný je v chôdzi nepohodlné, pôjdu asi celkom normálne a Miško sa bude chciet zhovárat. - Som štastlivá, - povie Cecília. - Aj ja, - povie Miško. - Som strašne štastlivá, - povie Cecí- lia. - Aj ja, - zamrmle Miško. - Som najštastlivejšia . . . - vzdychne Cecília. - No dobre, - povie Mišo, - a čo hrajú v Hviezde? Cecília nechápe, že život pokračuje, aj ked „prišiel ten veľký okamih". Že život pokračuje vo svojich zvyčajných, všedných polohách, že láska je niečo, čo dodáva zmysel veciam, ale ak tu nieto ničoho takého, čomu by dodala zmysel, stráca zmysel ona sama, zahynie, lebo sa nemôže uplatnit.

Vyhrala som, LEBO SOM NESTRATILA HLAVU.

Bezhlavá vášeň nikdy nevzbudí u partnera vášeň; ale zato odpor zaručene. Dievča, ktoré pri kaviarenskom stole prudko dýcha a vypliešta oči, zahalené túžbou, je iba smiešne a na poľutovanie; partner, miesto aby bol unesený jej prudkým citom, začne sa nervózne obzerať, či niekto nevidí, ako trápne sa chová tá hlupaňa. Keby sa správala rezervovane, bol by sa usiloval zapáčit sa jej a prelomiť jej chlad; bolo by mu to dalo dosť roboty, a tak by nemal kedy začať sa nudiť. Ale takto . . . zíva. Čím menej miluješ, tým si milovanejšia. Vyhrala som. LEBO SOM BOLA NIEKTO. Nečakala som, že mi dodá zaujímavost chlap, ktorý so mnou bude chodit, ale pousilovala som sa už v mladosti, aby som bola zaujímavá ja sama. Naučila som sa reči, športy, čítala som a vedela som o veciach hovorit; bola to dobrá investícia. Veľmi dobrá: nikdy nezabudnem na Kaprov pyšný úsmev, ked sa ma jeho priateľ pri predstavovaní opýtal: Štukova . . . Štuková . . . to vy ste tá horolezkyňa? Kapor vtedy pýchou očervenel, a ja som vedela: Tá Druhá je porazená. Lebo, kto je Tá Druhá? Nikto. A chlap sa chce svojou ženou pýšiť. Alebo je krásavica, alebo musí niečo vedieť. To druhé je dostupné každej. Vo chvíli, ked sa vyostril skrytý boj medzi mnou a Tou Druhou (s ktorou som sa nikdy nezoznámila), nešlo - a to je paradoxné - vôbec o to, ktorá z nás väčšmi miluje Kapra. Hoci si Kapor možno aj vravel, že sa pri výbere musí spravovat predovšetkým týmto faktom, v skutočnosti sa podvedome rozhodol presne naopak: rozišiel sa s Tou Druhou práve preto, že mu šla na nervy jej prílišná pripútanost, opatera a závislost na ňom, jej nudná oddanosť, „psie oči", to, že nevedela byt sama o sebe osobnostou, že sa ňou chcela stat iba cez neho, Kapra. Ja som na ňom nevisela - preto si ma chcel podrobit. Preto ma chcel.

Vyhrala som, LEBO SOM BOLA TRPEZLIVÁ.

Vedela som, že všetko si vyžaduje pravý čas, že udalosti neslobodno urýchľovať, že každá akcia má svoj pravý okamih a iba v ňom môže byt úspešná. Trpezlivo som vyčkala, kým sa Kapor rozíde s Tou Druhou. Keby som ho bola naháňala, bol by na ňu určite spomínal lepšie a s povzdychom. Ale moja trpezlivost mu dala možnosť dokonale a do dna sa Tou Druhou „otrávit", dokonale a do dna jej mat dosť. Moja trpezlivosť dala čas Tej Druhej, aby dospela k hystérii, a pomohla Kaprovi rozhodnút sa naozaj jednoznačne a bezvýhradne. Bola som trpezlivá, rozvíjala som svoje akcie pomaly a postupne, takže Kapor ani nezbadal, že je manipulovaný, postupne si na mňa navykol, postupne som mu začala byť nepostrádateľnou. Keby som od neho žiadala na druhý deň po zoznámení, aby mi doniesol uhlie, zutekal by; po dvoch mesiacoch to bolo niečo samozrejmé; ako vravím, všetko má svoj čas a okamih, a to isté dnes nie je to isté zajtra.