Šťukologia šiesta - Vám povie ako to je v zamestnaní

KÝM NIČ NEPOVIEš, NIČ NEPOKAZÍŠ

Ked Štuka prichádza po prvý raz na pracovisko, dá si pozor, aby neurobila dve chyby: 1. neopýta sa pri vstupe do miestnosti vedúceho: „Prosím vás, kde je tu vedúci?" a 2. nezabudne na príslovie: Mlčať je zlato. Prvá chyba by jej bola nadosmrti (alebo aspoň dovtedy, kym by ostala u tohto vedúceho) osudná zranená márnomysernosť nezabúda. Preto sa Štuka radšej opýta na vedúceho najbližšej ženy. Pravdepodobnost osudnej chyby je tu 1 :100 Druhá zásada súvisí s prvou. Štuka sa ocitla na celkom novej, neznámej pôde a bude sa na nej pohybovat celkom inakšie ako jej priatel'ka Cecílía. Ako to urobila Cecília? Cecília si povedala, že si hned' v prvý deň musí získat osadenstvo celej miestnosti svojou bezprostrednostou a zhovorčivostou. Už v prvej polhodine sa prihovorila najbližšej kolegyni na pracovisku : - Poznáte ten vtip, ako jednej panej podtisnú chlapca pod dvere, lebo ho prešiel valec? Pani sa nezasmiala, ani nik v miestnosti - to bude pekný spolok suchárov, myslí si Cecília. Ale nevzdávame sa, kontakt treba nadviazať! Cecília sa teda správa nenútene, otvorí okno v kúte, kde pracuje nejaký šedivý kolega, ponúkne cukrík plešivému dlháňovi (odmietol! chruňo!) a pred obedom už veselo rozpráva, aký bol v ich ulici pred týždňom škandál, ked tam nejaká žena naháňala muža u frajerky. A zasa: nik sa ani len neusmial. Mŕtve ticho. A ten šedivý ešte vstal a demonštratívne pribuchol okno, ktoré Cecília pred chvíľou otvorila. Našej milej Cecílii sa podarilo za jedno jediné predpoludnie si to tak pekne s kolegami rozhádzat, ako by sa to Štuke nebolo podarilo azda za celý rok, lebo:

a) žene, ktorej Cecília rozprávala o chlapčekovi, ako ho prešiel valec, pred mesiacom zomrel syn, b) plešivý dlháň, ktorému Cecília ponúkla cukrík, ho musel odmietnuť, lebo je cukrovkár, c) šedivý kolega, ktorého okno si Cecília vybrala na vetranie, trpí roky na priedušky a je háklivý na prechladnutie, d) muž, o ktorom Cecília rozprávala, že ho manželka naháňala v ich ulici u frajerky, stál Cecílii za chrbtom.

Rekordný počet nepríjemností bude Cecíliu ešte dlho prenasledovat, lebo, žiaľ, prvý dojem je vždy najdôležitejší - a Cecíliu bude stát veľa námahy, kým ho napraví. Štuka si túto námahu ušetrí. Jej zásadou je, že v novom prostredí sa človek nikdy nemá prejavovať skôr, ako sa prejavia ostatní. Najprv musím niečo vedieť o vás, vraví si Štuka. Až potom sa vy niečo dozviete o mne. Táto zásada má niekoľko výhod. Po prvé vylučuje vyššie opísané trápnosti, po druhé je prospešná samotnej Štuke lebo jej umožní prejavit sa vo „vhodnom balení" a „najlepšom svetle". Je totiž známym faktom, že každá skupina ľudí, ktorí spolu trávia dennodenne dlhé hodiny života, každý takýto kolektív si postupne vytvorí svoju vlastnú, neopakovateľnú atmosféru, vznikajúcu zo súhrnu pováh, názorov, zvykov, agresivít, emócií, vzťahov atd'. O túto atmosféru sa každý člen kolektívu síce pričiní a ju vytvára, ale súčasne je aj jej obetou, musí do jej výslednej podoby „vplynúť", musí sa jej prispôsobiť. V praxi to vyzerá asi takto: ak príde do kolektívu, kde je zvykom rozprávat pikantné anekdoty, žena, ktorá ich neznáša, nemôže donekonečna a zakaždým k nim vyjadrovať svoj odpor. Prispôsobí sa aspoň tak, že na vtip jednoducho nereaguje; konfliktová situácia medzi ňou a ostatnými sa tým ako-tak zmierni. „Nový človek" potrebuje nejaký čas, aby sa v kolektíve orientoval, aby sa aklimatizoval: nebude v ňom „doma" dovtedy, kým nebude o každom jeho členovi vedief aspoň základné charakteristické znaky, kým nebude vedieť, „s kým má do činenia". Štuka tento nevyhnutný zoznamovací čas prežije bez vlastnej vonkajšej aktivity, nijako sa ešte sama „neodhaľuje". Jej aktivita je vnútorná: pozoruje, ako sa odhaľujú iní a robí si o nich úsudok. Ona sama sa prejaví, až ked' jej bude jasné, ako a koľko môže a aký tón má zvoliť v styku so spolupracovníkmi, aby do kolektívu „zapadla".

NEVRAVTE VIERKE, ČO VRAVÍTE TERKE

Štuka sa v kolektíve zaujíma o jednotlivých ľudí, o ich povahy a záujmy, aby tieto poznatky mohla neskôr využiť v svoj vlastný prospech. Hocijako to znie čudne, ale najskôr musí vediet, ako vyzerajú záležitosti iných, aby mohla s niekým hovoriť o svojich vlastných. Povedzme tentoraz platových. Na Štukinom pracovisku pracujú dve dievčatá, Terka a Vierka. Obidve sa k Štuke správajú sympaticky. Štuka si však vyberie na rozhovor iba jednu z nich, a to Terku - hoci jej je sympatickejšia - Vierka. Prečo teda Terka? Lebo Terka má vyšší plat ako Šzuka, zatiaľ čo Vierka má nižší. Štuka usúdi, že ak sa posžažuje Terke, vypočuje ju s porozumením, pretože ona sama je na tom lepšie a nemá Štuke čo závidiet ani vtedy, keby jej povýšili. Štukine zamýšľané akcie nijako neohrozujú Terkine záujmy - môže si preto dovoliž nielen ju vypočut, ale aj poradit. Keby začala Štuka o plate hovorit s Vierkou, akú reakciu vyvolá? Iba rozpaky a pocit ukrivdenia: „Tak ona už chce lepší plat?! A ja tu robím o dva roky dlhšie a nemám ani toľko čo ona ..., a nehanbí sa ešte predo mnou nariekať ... ba mám jej poradiť?! To už je priveľa !" Čo aj Vierka nemá proti Štuke nič, prejaví sa v tejto situácii nevyhnutne a aj proti svojej vôli nesympaticky: Šfuka sa dotkla jej vlastných záujmov. Ak pridajú jej, Štuke, nebudú peniaze pre ňu, Vierku. A tak Vierka objektívne a nechtiac stojí v tejto situácii proti Štuke; musí proti nej stáť, lebo sú ohrozené jej vlastné záujmy, lebo Štuka bez toho, že by to vedela, robí nevdojak akciu proti nej. Štuka by si takýmto postupom nielen zbytočne narobila nepriateľov, ale prekazila by svoje vlastné akcie: Vierka, nech by bola hoci aj anjel, ak by jej platové povýšenie neprekazila, jednako by vyvinula aktivitu vo svojej vlastnej záležitosti, aby Štuku aspoň predbehla. Preto si Štuka vždy pred začiatkom kažkého rozhovoru s kýmkoľvek nezabudne v duchu skontrolovať, či sa vec, o ktorej sa chystá vravieť, nedotýka nepriaznivo jej partnera alebo jeho záujmov. Každý od malička vie, že s mrzákom sa nemá hovorit o mrzákoch, ale málokto si uvedomuje, že s neúspešným človekom sa nemá hovorit o úspechoch, alebo že netreba žiadat majiteľa motorky-pioniera o radu, či kúpit fiatku alebo renaulta. Prvá Štukina zásada pri manipulovaní s ľudmi teda je: ak chcem mať úspech v nejakej záležitosti, neobraciam sa s ňou na toho, proti koho záujmom by smerovala.

CUI PRODEST?

Táto otázka, ktorú Štuka prevzala z právnickej terminológie, značí v latinčine: komu to prospeje? Právnici si ju dávajú, ked' hľadajú vinníka, napríklad vraha: komu smrť obete prospela, ten je podozrivý. Ked' je zavraždený boháč, podozrievajú dedičov, ked' neverná manželka, je v podozrení oklamaný manžel. Človek - normálny človek - koná zvyčajne vo svoj prospech, nie v neprospech. S týmto banálnym poznatkom Štuka kalkuluje aj pri manipuláciách s kolegami a spolupracovníkmi. Už vieme, že predovšetkým si položí otázku: ako stoja záležitosti môjho partnera, nejdem proti jeho záujmom? Ak je odpoved' kladná, vyrukuje Štuka s ďalšou otázkou : Prospeje mu kladné vybavenie mojej záležitosti, alebo nie? Odpovede na obidve otázky, nastolené v duchu Vierke a Terke, znejú takto: Vierka: 1. Nie. 2. Nie. Terka: 1. Áno. 2. Nie. Z odpovedí vyplýva, že: s Vierkou o plate Štuka nebude hovoriť, lebo by to nielen nepomohlo, ale uškodilo jej, Štukiným záujmom, s Terkou môže o plate hovoriť, ale nebude čakat nijakú pomoc: Terke z kladného vybavenia Štukinej veci neplynie nijaký prospech, nie je v jej záujme vyvíjať nejakú aktivitu. S kým by teda mala Štuka prehovoriť, aby rozhovor bol pre ňu konkrétne užitočný? S niekým, a) u koho nielen nepôjdu Štukine záujmy proti jeho vlastným, b) nielen bude k nim indiferentný, ale práve naopak, c) bude mať na nich záujem, lebo budú nepriamo prospešné aj jemu. Šfuka súdi, že ak jej má niekto ozaj dobre poradiť, musí to byť človek, ktorému bude na veci záležať. A záležat mu bude iba vtedy, ak pôjde aj o jeho záujem. Kto by to mohol byť? Štuka usúdi, že sú dve možnosti: požiadať o pomoc niekoho, kto bude mať na veci záujem subjektívny, alebo niekoho. kto bude mať záujem objektívny. Subjektívny záujem, to značí, že dotyčný má záujem na tom, aby mu bola Štuka zaviazaná, objektívny - že mu prospeje kladné vybavenie veci, o ktorú ide. Prvý prípad, mieni Štuka, je horší: nikdy nie je dobre byt niekomu zaviazaný. Druhý prípad je prijateľnejší: dotyčný Niekto si iste dá záležat, aby jeho rady vyzerali nezištne - nebude si totiž určite želať aby jeho vlastný záujem o vec vyšiel najavo. Štuka sa bude samozrejme tváriť, že o nejakom „vedľajšom prospechu" nemá tušenie, ale skutočnost, že o ňom vie, ju zbaví akéhokoľvek pocitu záväzku. V druhom prípade sa dá predvídať jednak vyššia aktivita pri pomoci, jednak menšia zaviazanosť voči tomu, kto poradil či pomohol. Je medzi Štukinými spolupracovníkmi niekto, kto by sa dal dosadiť do prípadu č. 2? Štuka pouvažuje, porozmýšľa, a potom si vyberie inžiniera Cicvárka. Inžinier Cicvárek sa nedávno ponosoval, že robí aj práce, ktoré by mala za neho robit menej kvalifikovaná sila, ale menej kvalifikované sily odmietli, tvrdiac, že sú zavalené robotou a „za ten plat nebudem robiť ešte aj pre Cicvárka". Spor sa odohral pred Štukiným príchodom, menej kvalifikované sily trvali na náplni práce, akú majú „za ten plat", a Cicvárek v prvom kole prehral: odvtedy je so šéfom na nože. Ak by Štukin plat išiel čo len o kúsok vyššie, mal by Cicvárek proti šéfovi zbraň: plat išiel hore, náplň práce zostala?! Nech mi Štuková robí záznamy! Štuka si v duchu vyráta, či je ochotná riskovať, že cieľ dosiahne, ale sa nevyhne novým povinnostiam: ak áno, nastrčí do popredia boja so šéfom Cicvárka. Vie, že Cicvárek, aby šéfa „dostal", bude robit celú akciu nenápadne: nebude hovoriť pridaj Štukovej, potrebujem silu, ale povie, tá Štuková je schopná, koľko to vlastne dostáva? ... A má jazykový príplatok za tú arabčinu ...? Cui prodest? Štuke aj Cicvárkovi.

PÝTATE SA „PREČO"?

Štuka chce teda vediet o každom čo najviac. Ale na rozďiel od ľudí, ktorých nazývame klebetníkmi, nezískava Štuka informácie preto, aby ich šírila, ale naopak preto, aby si ich nechávala pre seba. Pre svoje vlastné potreby. Informácia o cicvárkovskom spore, ktorý sa odohral pred Štukiným príchodom a vlastne ju nemal prečo zaujímať, sa zrazu ukázala ako veľmi užitočná. Užitočné môžu byt časom aj iné informácie: Štuka si ich zatiaľ zakladá do zadného mozgového priečinka. Informácie ... Ale aké? Každý toho toľko povraví ... Isteže, ukladať fakty do pamäti by mohli pokojne stroje alebo náučné slovníky. Zaznamenávat činy a udalosti, na to ozaj netreba bohvieakú inteligenciu, iba dobré uši a oči, a táto činnost sama osebe máločo prinesie, lebo ostáva na povrchu vecí. Skutočná informácia je taká, ked fakt nielen poznáme, a!e ho aj interpretujeme. Čin je to, čo je zjavné, čo sa najväčšmi ponúka hodnoteniu; preto sa tiež väčšina ľudí uspokojuje hodnotením ľudí podľa činov bez ohľadu na motívy, ktoré k týmto činom viedii. Menšina sa zaujíma o motívy, ktoré dotyčný uvádza, a hodnotí činy so zreteľom na motívy. Štuky sa zaujímajú o čin, o motív, ktorý jeho páchatel' uvádza a - hľadajú celkom iný motív. Vravia si, že človek sa zvyčajne skladá z dvoch bytostí: z tej, ktorá ho reprezentuje navonok, a z tej, ktorá je jeho skutočným ja. Skutočné, pravé ja sa mu nie vždy páči: navonok ho kadejako vylepšuje a šuchorí, aby robilo lepší dojem. Rovnako je to s jeho životom: navonok si ho vylepšuje a šuchorí, aby robil lepší dojem. A pretože v styku s väčšinou ľudí vystupuje človek ako tá vonkajšia, vylepšená bytosť, aj informácie, ktoré o sebe dáva, sú informácie vylepšené a našuchorené, také, ktoré nijako nemajú uškodit jeho prestíži. Štuka si všimla, že už školopovinné dieta nikdy nepovie: - Dostal som päťku, lebo som nič nevedel, ale zásadne hovorieva: - Dostal som pätku, lebo na mne učka sedí. Fakt je: pätorka v notese. Udávaný motív: učiteľkina nespravodlivosť. Informácia, ktorá z toho plynie, znie: žiak tenaten dostal pätorku, lebo učiteľka je k nemu nespravodlivá. Zaujímavé: o hodnovernosti tejto informácie zapochybuje každý. Ale o informácii, ktorá znie: - Mám chut sa pustit do poriadnej roboty ... chcel by som íst zabehávat našu novú prevádzku v Žiline ... - napodiv nezapochybuje nik. Udaný motív - „chcem sa pustit do poriadnej roboty" - znie vierohodne, preto nik toto vyhlásenie dalej neskúma (prečo aj?), ibaže si povie, ten Ušiak má ale energiu! Štuka sa nikdy s nijakým vyhlásením neuspokojí; začne hrat svoju obľúbenú hru, hru na „Prečo". „Prečo má Ušiak chut pustii sa do poriadnej roboty? A prečo práve v Žiline?" Žilina, to značí „iné mesto". Iné mesto, to značí, že Ušiak chce predovšetkým odísť z tohto - ináč by si bol hľadal niečo tu, poriadnej roboty je aj na našom pracovisku dosť. Prečo teda chce odíst z nášho mesta? Nemá nijaké pracovné ani kolegiálne tažkosti, byt má dobrý, žena - žena. So ženou sa zle znáša. Asi sa to zhoršilo, chce dočasne alebo definitívne od nej odísť. „Mám chut sa dať do poriadnej roboty . . ." - aj toto tvrdenie sa teraz osvetľuje: keá je človek neštastný, usiluje sa, aby bol „zavalený prácou", v ktorej by zabudol na osobné problémy. Štuka vylúštila svoju tajničku. Ušiak chce odíst, lebo sa neznáša so ženou. Až tento záver pokladá Štuka za skutočnú informáciu, teda takú, ktorá je založená na pravých motívoch. Z východzieho tvrdenia „Chcem zabehávať v Žiline novú prevádzku" usúdi niečo iné; Cecília: „Ušiak je plný energie a vzorný, iniciatívny pracovník." a niečo iné Štuka: „Ušiak sa rozchádza so ženou." Takisto, ked' Štuka počuje od bývalého funkcionára „som štastný, že som sa zbavil svojej funkcie, nemal som doteraz chvíľu pokoja", opýta sa v duchu: prečo teda doteraz vždy funkciu prijal? a usúdi, že ho do nej tentoraz asi nezvolili. Skutočné motívy činov či názorov bývajú teda zavše celkom odlišné od tých, ktoré ľudia udávajú, aby si zachovali prestíž. Ale len tie skutočné tvoria skutočnú, pravú informáciu: len tie dávajú pravý, nefalšovaný obraz situácie. Správnu informáciu však zvyčajne nik nedostane od informujúceho, lebo ten má sklon či už vedomý, alebo podvedomý - štylizovať svoj vlastný obraz. Skutočnú informáciu si musí každý vydedukovat sám, a to vhodnou kombináciou súvislostí. Ak má túto schopnosť bude konat správnejšie ako ten, kto ju nemá. Štuka sa vždy jeduje, keá sa jej kamarátka Cecília uspokojuje v živote s konštatovaniami. A nerozoberie ich podstatu, hoci jej Šiuka neprestajne opakuje, že jediné zaujímavé na veciach je zisťovať ich „prečo". - Mišo mal dnes zlú náladu, - vraví Cecília. - Prečo? - pýta sa Štuka. - Bože, ty si strašná. Čo ja viem?! - Nepýtala si sa ho? - Nie, hnevala som sa. Mali sme ísť dnes na tú zábavu! Dva týždne sa tešil, požičiaval si od kamaráta topánky, a zrazu . . . Bola som zúrivá! Ani do kaviarne nechcel íst, vraj pôjde sa prejsť, horko-ťažko som ho dostala potom do detskej cukrárne. - Čo si tam objednal? - Sódu. Načo sa to spytuješ? - A inokedy si tiež dáva sódu? - Nie. Prečo? - Aha, teraz sa pýtaš prečo. To si sa mala skôr, kým si sa s Mišom povadila. Čo si dáva inokedy? - Zákusky. Strašne má rád sladké. - A prečo si ich nedal dnes? - Čo ja viem . . . také hlúposti sa pýtaš ... „prečo", „prečo" ... - Hlúposti ako pre koho. Lebo tvoj mládenec nemal ani tak nedostatok dobrej nálady, ako nedostatok, peňazí. Preto nejdete na zábavu, preto zatúžil zrazu po čerstvom vzduchu, keď si ho volala do kaviarne, a preto si v cukrárni dal sódu. Jasné? Tak učí Štuka Cecíliu (márne), že bez otázky „prečo" sa málokedy dozvieme pravdu.

SVOJPOMOC čiže KLIKA

Kolektív neznamená pre Štuku jednoliatu skupinu bodrých a usmievavých pracovníkov, ktorých nadchýna spoločný pracovný cieľ: stačila už zistiť, že o jednoliatosti tu zvyčajne nemôže byť ani reči. Každý väcsí kolektív sa skladá z menších skupín, „kolektívov v kolektíve". Tieto sa grupujú na základe osobných sympatií, príbuznosti záujmov alebo vzájomnej prospešnosti jednotlivých členov. Ak sa štyri dievčatá držia pokope, lebo všetky štyri rady chodia do cukrárne, hovorí sa o kamarátstve. Ak štyria laboranti držia pokope, lebo chcú dosadit na miesto vedúceho „svojho človeka", hovorí sa o klike. Kliky - zdanlivé alebo skutočné - sa nájdu na každom pracovisku. Kamarátstvo sa premení na „kliku" v okamihu, ked' sa rozhodne využit svoju zostavu tak, aby zúčastnení dosiahli sebe prospešný cieľ. Vieme už, že Štuka sa v prvých týždňoch v zamestnaní iba opatrne obzerá okolo seba poznáva ľudí: to je prvá etapa. V druhej etape Štuka poznáva kliky. V tretej sa k niektorej pridá. Musí sa pridat? Musí. Štuka si rozprávanie o Svätoplukovi a prútoch dobre zapamätala už v škole. Súdi, že ak bude sama, bude musiet o všetko, čo bude chciet dosiahnut, aj sama bojovat - od lepšieho stola v miestnosti až po poukaz na rekreáciu. Ak bude súčastou kliky, bude môct použit výhody tzv. „krížovej metódy". Čo je krížová metóda? Krížová metóda, čiže metóda „ty mne, ja tebe" je ten najlepší spôsob boja o výhody. Vezmime si príklad. Pán Tekvica sa chce, povedzme, stat šéfom oddelenia. Vylúčme možnosť, že si niekto všimne, že dobre pracuje a že by si zaslúžil by~ šéfom oddelenia - a urobí ho ním. Tekvica síce pracuje dobre, ale nikomu ani na um nepríde, aby z toho vyvodzoval nejaké dôsledky. Ak sa teda Tekvica chce stať šéfom, musí sa o to pričínit sám. Otázka znie: ako? Ak je Tekvica osamotenou jednotkou mimo akejkoľvek kliky, ostala by úloha propagácie jeho osoby - na jeho osobe. Musel by teda on sám chodiť po podniku a vravieť': Ja, Tekvica, pracujem dobre a zaslúžim si byf šéfom oddelenia. Chcem ním byť! Iste netreba dlho hádať, či sa ním takýmto spôsobom stane alebo nie. Ak je však Tekvica súčasťou kliky, dohodne sa s pánom Baklažánom, ktorý veľmi túži po preradení, že bude bojovať o toto jeho preradenie, ak Baklažán bude bojovat o jeho, Tekvicovo, šéfovstvo. Ak sa mu podarí presvedčit ešte aj Šípkovú, že jej vybaví neplatenú dovolenku, a Melóna, že bude intervenovai v jeho záležitosti s prémiami u námestníka, má už troch ľudí, ktorí budú po podniku hovoriť „Počujte, ten Kapusta je neschopný, Tekvica by mal viest oddelenie!" To už znie inakšie, však? Ak o vás vravia iní, že ste skvelá, ste skvelá, ak to o sebe vravíte vy, ste smiešna. Krížová metóda využíva práve neobmedzené možnosti, ktoré má človek, ak chváli druhého: môže to robiť bez toho, že by bol trápny, ba práve naopak, vyzerá nezištne a ušľachtilo, výpoved je vierohodná, je účinná a chválený (i chváliaci) ostávajú v úlohe skromných ľudí, ktorí sa sami - božechráň - nevystatujú, ba práve naopak, „nevedeli by prstom pohnút, aby sa sami presadili!" A tak teda krížom-krážom: Baklažán poslúži Tekvicovi, Tekvica Baklažánovi, Štuka obidvom a obidvaja Štuke - všetci sú spokojní, dosiahnu svoje - a nik nezbadá ako. Ostáva otázka: ku ktorej klike sa má Šiuka pridať? Voľba je veľmi dôležitá. Na rozdiel od väčšiny ľudí, ktorí sa v určitej klike ocitnú často a bez osobného pričinenia, zavše iba preto, ĺebo „s týmito držia" akosi spontánne, z osobných sympatií, Štuka si vyberie „svoju" kliku vedome, bez ohľadu na sympatie a antipatie k jej členom. Jediným kritériom bude jej odpoveď na otázku: ktorá klika je práve najmocnejšia? Nie je totiž klika ako klika: sú kliky útočné a obranné. Manipulanti vytvoria zvyčajne útočnú kliku a začnú si agresivne dobýjat pozície. V tej chvíli sa tí slušní a ukrivdení automaticky a podvedome stmelia v klike obrannej. Ak je kolektív väčší, obidvoch druhov klík je zavše aj niekoľko. Že si Štuka vyberie kliku útočnú, netreba vari ani zdôrazňovať. Ak je klík viac, vyberie si najmocnejšiu, tú, v ktorej sú kľúčové postavy pracoviska a kde je nádej, že si získa najväčšie výhody. Klika je organizácia taká tajná, že sa všetci tvária, že nejestvuje. Ani jej účastníci ju nikdy nepomenujú pravým menom, jej existenciu vždy odhaľujú protivníci, ale tí, kto kliku tvoria, naopak popierajú, že jestvuje. Z toho vyplýva, že sa do kliky nemožno dostai tak, že prídeme k Baklažánovi a povieme: „Prosím vás, ja by som chcela byi vo vašej klike. Zoberiete ma?" Účasť v klike sa deje na základe mlčanlivého dorozumenia, pytačky sa tu odohrávajú v rovine činov, ktoré naznačujú záujem. Ak Štuka usúdi, že by sa mala dostať do kliky, v ktorej je Tekvica, Baklažán a Šípková, porozmýšľa o tom, o čo každý z nich usiluje, čo by im tak prišlo vhod a v čom môže ona, Štuka, pomôcť. Ak v niečom môže, urobí to, pravda tak, aby o tom dotyčný vedel. Na schôdzach hlasuje za ich návrhy: na pracovisku im vychádza v ústrety. Keď si to dotyční všimnú (a všimnú si to čoskoro), po čase si poťažká zas ona, Štuka, že má nejaké nepríjemnosti: ak zasiahnu, znamená to mlčanlivé prijatie do záujmového bratstva. Ty mne, ja tebe, ved si, rozumieme. Zbaví sa Štuka starostí, len čo sa stane členom kliky? Žiaľ nie. Klika pomáha, ale taktiku a stratégiu svojich záležitostí si musí Štuka nadalej vypracovávat sama a mnohé akcie aj sama uskutočňovať. Okrem toho klika, ako každý organizmus, nie je zoskupenie stabilné a nemenné, ale pohyblivé, rastúce, rozkladajúce sa, preskupujúce sa a zanikajúce. Treba ho neprestajne sledovať, či prosperuje, alebo je v úpadku, či ho iná klika nevytláca z mocenskej pozície, či je výhodné v ňom nadalej ostávat, alebo ho opustiť. To všetko patrí k zložitej podnikovej diplomacii, ktorú sa Štuka postupne učí ovládať.