Šťukologia siedma - Eros v práci a ako odmietnuť šéfa

1. Dobrá pracovníčka, dobrá kolegyňa, žiadúca žena. Toto je najhorší prípad - pre tú ženu. Má ťažký život, lebo ju každý šéf chce do svojho oddelenia, a ked ju už vo svojom oddelení má, nazdáva sa, že by bol ťutmák, keby neskúsil šiastie (ak sa nepokúsim ja, preberie mi ju vedúci tretieho oddelenia, a ešte sa mi vysmeje). Postihnutá má dve možnosti: alebo dovoliť šéfovi, aby jej kurizoval, alebo ho odmietnut a znášat následky: šéf si začne liečit komplexy tým, že bude neprestajne uplatňovať svoje nadradené postavenie a dávat zvysoka najavo, že žena je tu podriadená a vlastne nula, ktorej treba len zraziť hrebienok. To je dôvod, prečo toľko pekných žien vraví, že sú v zamestnaní otrávené.

2. Dobrá pracovníčka, dobrá kolegyňa, nežiadúca žena To je najlepší prípad. Všetci ju majú radi, nikto ju nemiluje. Ak chcete mat príjemné ovzdušie v zamestnaní, buďte škaredá.

3. Dobrá pracovníčka, zlá kolegyňa, žiadúca žena Typ, ktorému ide o šéfovu priazeň, hoci na úkor kolegiálnych vztahov. Neobľúbená je najmä preto, lebo jej nemožno nič vyčítat (je dobrá pracovníčka). Hlúpejšie z tejto kategórie sa stanú šéfovými frajerkamí. Múdrejšie to nemusia urobit, lebo vedia udržať záujem a súčasne náležitý odstup, majú z takéhoto postoja oveľa väčší úžítok ako tie prvé, lebo splnené želania prestávajú byt želaniami: nadvláda tých, čo zvolili cestu hlúpejších, je síce oslnivá, ale zato krátka. Nasleduje zlý pád, lebo nijaký šéf nevidí rád vo svojom oddeleni byvalú frajerku.

4. Dobrá pracovníčka, zlá kolegyňa, nežiadúca žena Tento typ sa v karikatúrach kreslí ako chudá žena s dlhým nosom, okuliarmi a drdolom. Keď vstúpi do miestnosti, všetci otrávene stíchnu, hoci prišli o pointu najnovšieho vtipu. Je to dobrá pracovníčka z núdze: nič iné jej neostáva, lebo aj šéf aj kolegovia by využili najmenšiu príležitost, aby sa jej zbavili. Klebetníčka a vyvolávačka afér nijaký škandál sa nezaobíde bez jej účasti, lebo dobrovoľne sa ujala funkcie závodnej strážkyne morálky.

5. Zlá pracovníčka, dobrá kolegyňa, žiadúca žena Využíva svoj pôvab a kamarátskosť na to, aby si získala na svoju stranu kolegov proti šéfovi, ktorý využíva jej zlú prácu na akési nepriame morálne vydieranie: dáva jej najavo, že nebyť jeho, už dávno by za takú prácu vyleteia, len on ju kryje, a zaslúžil by si azda trocha vdačnosti, nie?

6. Zlá pracovníčka, dobrá kolegyňa, nežiadúca žena Udržiava si v podniku priazeň iba výraznou kolegialitou: ak pre kolegov zháňa, zariaďuje, vybavuje a ak je vždy včas informovaná, kde dostali práve citróny či toaletný papier.

7. Zlá pracovníčka, zlá kolegyňa, žiadúca žena Hľadá si mužskú oporu, čím vyššie postavenú; bez nej by bola stratená u všetkých aj u vlastného šéfa, lebo pracuje tak zle, že ju nemôže preferovať, ani keby vyzerala ako Bardotka.

8. Zlá pracovníčka, zlá kolegyňa, nežiadúca žena Je v podniku celkom stratená? Chyba! Nielen že nie je stratená, ale ešte dokáže aj vytvoriť atmosféru, že len od nej závisia osudy podniku: vtisne sa funkcie v ROH, ZV alebo podobnej ganizácie, a len čo vlastní jedinú pečiatku, skúste jej raz povedať, že má na svojom pracovisku neporiadky!

Žena, ako vidno, má na pracovisku o jeden problém viac ako muž; ani tá najslušnejšia totiž nemôže zabrániť, aby už len jej prítomnosť nevyvolala aj proti vôli všetkých zúčastnených spodný tón erotickej polarity, ktorý sa nevdojak premieta do pracovných a kolegiálnych vztahov, často ich ovplyvňuje, hoci si to postihnutí ani neuvedomujú, a vytvára určité napätie. Toto napätie je neodstrániteľné, lebo je dané biologicky: do istej miery sú odstrániteľné konflikty, ktoré z neho vyplývajú. Šťuka dôjde po svojich prvých krokoch v zamestnaní čoskoro k názoru, že zamestnaná že- na si všetko toto musí ujasniť, musí sa rozhodnúť, ako sa má na pracovisku správať, aby sa jej žilo príjemne a aby ovzdušie medzi ňou, šéfom a kolegami bolo také, aké si želá mať.

AKO ODMIETNUŤ ŠÉFA 

Šťuka si vypracuje obranný systém, ktorý sa ako-tak pokúša riešit hlavný problém príťažlivých zamestnaných žien. Problém znie: ako odmietnut prípadné šéfovo dvorenie tak, aby mi neurobil z pracoviska peklo? Metóda záleží od šéfovej povahy. Azda najrozšírenejším miestnym typom je tzv. šéf žoviálny. Hrmotne a s profesionálnou bodrosťou prechádza miestnostami, potlapkáva po pleci a rád si zašpásuje: iné vtipy ako mastné nie sú pre neho vtipy. Má na ženy tradičný vkus, takže v nebezpečenstve sú najmä moletky. Kedže žoviálny šéf kurizuje rovnako hrmotne, ako šéfuje, nepostrehne jemné a dômyselné odmietanie. Štuka tu používa skôr ľudový tón, veselé hrozby a ostrý jazyk. Nikdy sa neuráža - taká reakcia je tu nielen neúčinná, ale najmä nemiestna, lebo vyvoláva u šéfa pocit, že sa nad ním „ohŕňa nos". Netýkavkami šéf opovrhuje, ale jazyčnice rešpektuje, ked ho odmietnu veselo a jazyčnato, zvyčajne uzavrie prímerie. Šéf zvaný tichá voda je nebezpečnejší. Ak sa mu Štuka páči, nebude s ňou špásovať ako šéf predchádzajúci: naopak, dá si dobrý pozor, aby jeho úmysly nik nepostrehol. Šťuka zistí, že sa mu páči skôr podľa toho, že si z nej šéf začína robiť akúsi nepostrádateľnú pravú ruku, neprestajne si ju predvoláva, vybavuje s ňou úradné veci a hladá si zámienky, aby jej bol nablízku. To trvá nejaký čas, kým nenastane obávaný okamih: šéf si ju vyžiada na služobnú cestu. Ak je Štuka proti príkazu bezmocná, použije obranný systém zvaný „rodinný obranný val", skratka ROV. Systém sa používa nasledovne: Šéf: - Štuková, v pondelok pocestujete so mnou a inžinierom Lapajom na komisiu do Zvolena. Šťuka: - Do Zvolena? Výborne! Šéf: - Som rád, že sa tešíte...Štuka: - Akoby nie! Mám tam svokru, (tetu, brata, rodičov)! Po tomto vyhlásení šéf pravdepodobne zistí, že vlastne sekretárku tentoraz nebudú potrebovať. Ak už sa nedá nič robit a šéf nemôže odvolat cestu, zariadi sa Štuka tak, že len čo sa skončí komisia, opustí šéfa a Lapaja s ospravedlnením, že teda ide navštíviť svokru (tetu, brata, rodičov). Hodinová prechádzka v parku a po meste stačí, potom sa možno „z návštevy" vráti. Pocit, že má Štuka v dotyčnom meste „rodinné zázemie", je taký nepríjemný, že šéf asi odloží pokusy o nadviazanie kontaktu na inokedy. Ak vezme šéf Štuku na konferenciu, zvolanú do odľahlej horskej chaty robilo by jej asi určité ťažkosti hodii sa okolo krku chatárovi so slovami: drahý ujko, zabudol si, že máš neterku? Systém ROV sa tu použiť nedá, priamymi slovami Štuka šéfa odmietnuť nechce (pozor na mužskú márnomyseľnosť), takže jedinou možnosťou ostáva zabrániť takej situácii, kedy by ho odmietnut musela. Kedy môže nastať takáto situácia? Iba vtedy, ak Štuka ostane so šéfom osamote. Vyhýba sa teda tomu zo všetkých síl, pousiluje sa vytvorit okolo seba širšiu spoločnost, bude sa baviť s viacerými. Nikdy nezostane v spoločenskej miestnosti až do konca posedenia, do okamihu, keá sa všetci začnú rozchádzať. Nielen preto, že tak zabráni pokusom o „odprevádzanie", ale aj preto, že od určitého okamihu sa družná zábava premení na monológy stratencov s mútnymi očami a stratí tak akúkoľvek príťažlivosť. Štuka v tom okamihu zmizne „po anglicky", aby to nik nezbadal a nevyvolalo to búrku protestov. V tažších prípadoch si Štuka nájde tzv. Prekážku. Žene, alebo v krajnom prípade a po starostlivom výbere aj mužovi, ktorého si Štuka vyberie za Prekážku, musí naliať čistého vína: „Prosím vás, nepohnite sa odo mňa, alebo od šéfa - nechcem s ním ostat osamote." Úlohu Prekážky zohrá ochotne takmer každý: zlomyseľnost je vlastnost veľmi ľudská a pozerať sa na tichú zúrivosi bezmocného šéfa Prekážku zabáva. Štuka si však dá dobrý pozor, aby o túto službu nepožiadala muža, ktorému sa páči : myslel by si, že ho Štuka žiada, aby odstránil soka. Šéf zvaný „ostrý chlap" nerobí ani bodré špásy, ani nevymýšľa zložité strategické ťahy, aby sa dostal do Šťukinej blízkosti. Urobí Štuke priamo isté ponuky a ani sa netají tým, že by jej v zamestnaní vyplynuli nemalé výhody, keby ponuku prijala. S rečami o morálke na takýto typ nemožno íst: opovržlivo odfrkne, pozrie sa na hodinky a vyhlási „nehrajte tu na mňa naivku". Štuka teda zo všetkých síl premôže neodolateľné nutkanie povedat šéfovi, že je cynický idiot, a vyhlásí presne v rovnakom tóne: - Ste iste skvelý muž, ale ľutujem, som zaangažovaná inde. To povie aj ak je slobodná, aj ak je vydatá - a najmä, ak je vydatá: na argument o vernosti by takýto typ ani nezareagoval, ale iný milenec...?! Proti „inej nevere" je bezmocný. Štuka tak vyviazne z najhoršieho a nie je nútená povedať to, čo jedine je pravdou: že ho nechce, že sa jej nepáči a že nevidí dôvod, prečo by si s niekým mala niečo začínať len preto, že má nad ňou úradnú moc a nota bene sa nehanbí ju takto zneužívať. A prečo by mu to vlastne nemohla povedať? Je slobodný človek, nie?

TÁ TO OĽUTUJE

Isteže, môže to povedat, šéf sa zatvári sladko-kyslo a povie, aspoň že ste úprimná, úprimných ľudí mám rád. A všetko je v poriadku. Naozaj? Ale áno, šéf je naďalej „akoby nič", ibaže zrazu Štuka dostáva o niečo menšie prémie, o nejaký čas je upozornená, že nemá presnú dochádzku, šéf jej s milým úsmevom vráti štvrťročnú zprávu, aby ju prepísala a náhradné voľno v pondelok? Ale Šťuková, tento pondelok je to celkom vylúčené, ľutujem, ale sú tu z pobočky...Maličkosti, o ktorých vraví príslovie: sto ráz nič umorilo somára. Šťuka pochopí, že sa šéf rozhodol ju prinútiť, aby „oľutovala". Ak šéf sekíruje proti predpisom, možno sa odvolať a vyhlásiť otvorenú vojnu. Vítazstvo je sporné - zvyčajne sa boj končí vyčerpaním zápasiacich po nekonečných „riešeniach sporu na rozličných platformách a úrovniach, kolegami počínajúc a riaditeľom podniku končiac. Ale taký hlúpy šéf sa už nájde málokedy: zvyčajne sa pomsta odohrá tak, že šéf začne skôr „hladať muchy, zadrapovať sa do chýb, ktoré doteraz nevidel, a v rámci predpisov bude žiadať splniť všetko, čo je v nich pre zamestnanca nevýhodné, a zatajovať to, čo je výhodné. Prenasledovanie je tu také sporné, že otvorená vojna by bola ešte neužitočnejšia ako v prvom prípade. Šťuka nevolí vojnu, ale svoju najúčinnejšiu zbraň: iróniu. Počká na vhodný okamih, ked ju šéf príde najbližšie víťazoslávne vyhrešiť pred očami ostatných spolupracovníkov. Kedže to urobí - a nie prvý raz - takto verejne, usúdi Šťuka, že nieto dôvodu, aby ho takisto verejne nepokorila ona. Mlčky kričiaceho šéfa vypočuje, potom sa sladko usmeje a nevinne povie: - Vedúci, nekričte na mňa toľko, všetci si budú myslieť, že ma prenasledujete, lebo... lebo... no viete, čo sa povráva . . . že ste do mňa... Šéf najprv onemie, potom vybuchne (to si vybavíme u riaditeľa), potom tresne dvermi - a nikdy k nijakému riaditeľovi nepôjde. Pochopí, že by ten Štukin výrok musel citovať a navždy by sa zosmiešnil. A zosmiešniť sa, toho sa každý bojí najväčšmi. Štuka to vie, a preto, hoci nemá nijakú moc faktickú, má veľkú moc psychologickú: iróniu.

PRELOŽTE SLAMKU, POHNETE STOHOM

Už pridlho hovoríme o Šťukiných obranných systémoch: je to pre ňu takmer urážlivé, lebo skôr ako obrana je vlastný Šťuke útok, alebo, miernejšie povedané, skôr aktivita ako pasivita. V zamestnaní rovnako ako v živote nie je nijakým obetným baránkom. Usiluje sa dosiahnuť v ňom postavenie podľa svojich predstáv o vnútorných rozhodnutí. Lenže na rozdiel od mladých dievčat, ktoré dúfajú, že sa stanú filmovými hviezdami tak, že „raz príde ten veľký deň a niekto ich objaví", Šťuka vie, že treba preložiť slamku, dve slamky, tri slamky - ak chceme pohnúť stohom. Netrpí ilúziou, že najlepší spôsob, ako sa stať riaditeľovou sekretárkou, je vojsť do riaditeľovej kancelárie a povedať: Chcem byť vašou sekretárkou!, lebo vie, že nie je dôležité, či chce ona, ale či chce riaditeľ. Vecami sa totiž pohýna nie v jednom jedinom okamihu (ako sa často mylne nazdávame, a potom sa čudujeme, že nemáme úspech), ale neprestajne, takmer nebadateľne, po milimetroch - a v každej chvíli. Napríklad teraz. Čo robíte? Nič. Je o desať minút štyri, sedíte v závodnej jedálni a čakáte, kedy sa začne podniková schôdzka. Obzeráte sa, semtam zakašlete, zamrvíte sa na stoličke. Strácate čas. Vravíte, že na schôdzku ste museli, a čo už, preboha, máte zatial robiť?! Opakujem, strácate čas. Lebo možno robit všeličo. Napríklad to, čo robí Štuka. Vravíte, že nič nerobí, lebo tu ešte ani nie je? Tak vidíte: už v tom, že tu ešte nie je, už v tom je kus jej roboty - roboty hlavou.

VY LEN PRICHÁDZATE, ALE ŠŤUKA VSTUPUJE 

Schôdza má byt o štvrtej. Dve minúty pred štvrtou sa otvoria dvere, Štuka sa rozhliadne po takmer zaplnenej miestnosti, veselo zakýva niekomu vpredu, ide pevným krokom uličkou a zastane v radostnom očakávaní a predstieranej nerozhodnosti; rad sa pohne, niekto sa pomkne, odniekíaľ sa podá stolička.. a Šťuka si sadne. Na tomto výstupe niet na prvý pohiad nič zvláštneho; jakživ by nám neprišlo na um, že je dokonale premyslený. Všimnime si jednotlivé fakty. Po prvé, Šťuka vstupuje do miestnosti krátko pred začatím schôdze, nikdy nie príliš zavčasu. Prísť príliš zavčasu vyzerá ako horlivosť; a horlivosť je známkou pocitu menejcennosti. Menejcennost! Nikdy! Šťuka vie, že vítazí iba suverén, a vie si namerať presnú dávku suverenity, príde včas (nie až po šéfoch!), ale nie príliš zavčasu, tak zavčasu, aby si jej vstup nikto nevšimol: je dobré, ak si všetci všimnú, že na schôdzu prišla. „Vyrátaný" príchod má pre ňu ešte jednu výhodu: má možnosť obrátiť pozornosť nielen na to, že prišla (a to si funkcionári zapamätajú), ale aj na to, kam si sadne. Videli sme, že si Šťuka sadla do niektorého z prvých radov. Nie do prvého, to Štuka nerobí: vie, že by to pôsobilo priveľmi „rozdrapovačne", a ona v tejto aréne nezabúda, že hrá na dve strany: voči šéfom i voči spolupracovníkom. Netisne sa teda príliš vpred, aby nevzbudila nepriazeň zadných radov, ale zasa nesadne si tak ďaleko, aby ju od predsedníckeho stola nezbadali. Miestnosi je však už zaplnená - ako to, že si môže vybrat? Situácia, ked Štuka zastane v uličke a čaká, kým jej uvoľnía miesto, je z celého jej výstupu, zvaného „Príchod Na Schôdzu", najzaujímavejšia. Tým, že Štuka zastane v očakávaní, meria svoju silu, svoju pozíciu: uvoľnia mi miesto, alebo nie? Ráta, že svojím úsmevom a vyčkávacím postojom dosiahne, že ju usadia - už len preto, že v uličke akosi „trčí", že tam „predsa nemôže ostat stáť": ľudia sa mimovoľne zamrvia, popremiestňujú. Účel dosiahla: všetci vidia, že je Šťuka „obľúbená" (robia jej miesto) a že patrí do „prvých radov našich zamestnancov." (A čo ak to nevyjde? Neobávajte sa. Štuka, ak niečo také predvída, určite vopred poverí niektorú z mladších kolegýň, aby jej vpredu obsadila miesto). Štuka teda „zasadla". Ako vidno, túto banálnu, bežnú situáciu, ktorej vy nevenujete ani tú najmenšiu myšlienku, nie to ešte nejaký „plán postupu", lebo odjakživa podceňujete úlohu psychológie vo svojom živote, Štuka dokonale a do dôsledku využila v svoj prospech: dosiahla určitý zamýšianý „psychologický efekt". Nemávajte rukou nad jeho bezvýznamnostou; nasleduje za ním ďalší a ešte ďalší, veci sa hýbu, možno po milimetroch, ale predsa sa hýbu, mienka sa ustaľuje, Štuka ju nebadane formuje, a my sme zrazu prekvapení, ked o niekoľko mesiacov vidíme, „kam to všetko došlo."

ŠŤUKA PRACUJE, AJ KEĎ NEPRACUJE 

Ako vieme, Šiuka sa nezameriava nikdy len na činnost; zameriava sa najmä na psychologický efekt činnosti. Prišla na schôdzu ako vy a všetci ostatní. Ale zatial čo vy ste sa obmedzili na tento fakt, na činnost, ktorú možno nazvať „účasť na schôdzi", Šťuke to nestačí: chce, aby jej účast na schôdzi mala aj patričný efekt, chce z tejto svojej účasti - ako napokon z každej situácie - niečo vyťažiť. Pri príchode na schôdzu uplatňovala, ako sme videli, predovšetkým svoju osobnosť. Skončila v okamihu. keď „zasadla", svoju premyslenú činnosť? Chcela len upozorniť na svoju účasť? Isteže nie; kým je Šťuka na verejnosti, do posledného dychu „pracuje" (zvyčajne usilovnejšie ako v robote). Teraz si sadla a obzerá sa na ľudí okolo seba. O stoličku ďalej sedí šéf oddelenia, do ktorého by sa rada dostala... hm... to by sa dalo využiť! „Dovolíš, potrebovala by som sa o niečom dohovoriť so súdruhom Čučoriedkom, keby si si vymenila so mnou miesto...„Nech sa páči..." A Šťuka sedí tam, kde potrebuje, kde môže vyvíjať ďalšiu činnosť (nikde a nikdy nestráca čas). Je to účeĺné? Čo môže ďohodnút pošepky medzi schôdzovým rokovaním? Nebolo by lepšie zájsť za Čučoriedkom do kancelárie a pokojne sa s ním o tom „niečom" porozprávať? Nebolo.

INTÍMNE OVZDUŠIE 

Šťuka dobre vie, že by nebolo. Má predstavivosť. Vie si veľmi jasne predstaviť, ako by takéto prijatie v Čučoriedkovej kancelárii vyzeralo. Vstúpila by dnu, Čučoriedka by sedel za pracovným stolom. Kývol by rukou k stoličke, Štuka by si sadla. Bol by medzi nimi stôl - a Šťuka by sa okamžite ocitla v pozícii „stránky". Stránky, ktorá „niečo chce". Šťuka nie je v úrade prvý deň. Veľmi dobre vie, aké rozpoloženie automaticky v šéfoch vyvoláva takáto situácia. Iba skryto namrzenú, trpezlivú zhovievavost: čo sa dá robiť, každého treba vypočuť. „Tak prosím, kolegyna. O čo ide?" A Štuka by musela hned, bez okolkov (šéf sa ukradomky pozerá na hodinky) a úradným hlasom „vyložit svoju vec". A šéf by ju rovnako úradným, zdvorilym hlasom mohol zamietnuť: „Milá koľegyňa, rád by som vám vyhovel, pochopitelne, ale nemám tu momentálne miesto... ešte stále nie je isté, či Rajnohová odíde . . . ak by to bolo aktuálne, dám vám vedieť..." Takto naivne teda Štuka veci nevybavuje. Vymení si miesto tu na schôdzi a povie: „Dovolíte, súdruh Čučoriedka? Vymenila som si miesto s vašou susedkou, hádam sa nenahneváte, že som od vás odtisla takú peknú ženu..." Čo ostáva Čučoriedkovi, ako povedať : „Veď vy ste najmenej rovnocenná náhrada " Všimli ste si ten tón? Myslíte, že po takomto prekáraní možno povedat „tak prosím, kolegyna, o čo ide?" Štuka dobre vie, že výsledok každého rozhovoru veľmi závísí od 1. prostredia, v akom sa odohráva, 2. atmosféry, v akej sa odohráva, Schôdzu v tomto prípade nezvolila náhodne. Na schôdzi nebude medzi ňou a Čučoriedkom nijaký stôl, ktorý by ich oddeľoval a zvýrazňoval odstup medzi šéfom a pracovníčkou. Na schôdzi bude sedieť vedľa Čučoriedku, a to v tesnej blízkosti (miestnosť je preplnená), čo automaticky vyvolá atmosféru akejsi rovnosti a vylúči oficiálny tón. To po p rvé. Po druhé: rozhovor sa bude musiet odohrávať potichu (za predsedníckym stolom sa reční). Obidvaja partneri musia hovorit pošepky. Viete si predstavit Čučoriedku, ako šepká „Rád by som, ale musíme vziať do úvahy všetky faktory... podla rozhodnutia riaditeľstva bolo na základe pracovných stažností na metódy pri premiestňovaní zamestnancov..." To by povedal za svojím stolom v kancelárii. Ale tu zašepká: „Pozriem sa na to..." direktor síce nedávno zatrhol presuny, ale uvidíme." No? Neznie to sľubnejšie? Takýto tón by sa Čučoriedkovi videl za stolom v jeho kancelárii nevhodný. Štuka toto všetko vie. Ale pretože vždy sama „hýbe vecami", aby veci nehýbali ňou, nasadí tento intímno-prekáravý tón, ako sme videli, sama, a to hned na začiatku rozhovoru: ...hádam sa nenahneváte, že som od vás odtisla takú peknú ženu..." „Vy ste prinajmenšom rovnocenná náhrada." A ryba je chytená. Z týchto vôd už Čučoriedka tažko vypláva nazad, na breh oficiálnosti. Šťuka sa usmieva, jediným pohľadom odhadne situáciu za predsedníckym stolom (je tam ešte ruch, skôr ako o päť minút sa to nezačne) - a začína konverzáciu.