Šťukologia deviata - Šťuka v manželstve 

ŠŤUKIN POSTOJ K MANŽELSTVU

Bolo by iste skvelé, keby sme mohli Štukino veľkolepé životné víťazstvo, akým bolo získanie Kapra a sobáš s ním, označiť ako happyend a spustiť oponu za sprievodu hudby. Toto rozprávanie, žiaľ, nie je dievčenský román a Šťuka nie je sirota Podhradských: nemá za máčny máčik idealizmu a sentimentality, a dobre vie, že na rozdiel od románikov sobášom sa nič nekončí, ale sa, naopak, začína. Kapor je chytený. Dobre. Ale čo s ním dalej? Štuka je vydatá. Dobre. Ale čo s tým dalej? Manželstvo je tu, ale aké bude, je vo hviezdach, alebo pardon . . . v Šťukinej moci. Ako si ho zariadi? Aký obsah mu dá? Čo z neho urobí? Šťukinu manželskú filozofiu možno zhrnúť do jednoduchej úvahy, nazvanej Raz sme v tom. Znie asi takto: raz sme manželia a musíme spolu žiť; ked už musíme spolu žiť, žime radšej dobre ako zle, bude to pre obidvoch výhodnejšie. V praxi to pre Štuku znamená, že sa bude usilovať mať manželstvo také, v ktorom by sa jej žilo dobre. Aby sa jej žilo dobre, potrebuje, aby na ňu nik nekričal, aby žila v ovzduší príjemnom a pokojnom. Aby žila v ovzduší pokojnom a príjemnom, je potrebné, aby jej ho manžel vytváral. Aby jej ho manžel vytváral, musí byť sám spokojný a príjemný. Aby bol spokojný a príjemný, musí byť šťastný. Tak dochádza Šťuka k paradoxu: aby ukojila svoju vlastnú sebeckosť, totiž, aby bola ona sama šťastná, musí, žiaľ, urobiť šťastným svojho partnera. Či chce, alebo nechce, nič iné sa nedá robiť. Štuka si to uvedomí; a teda vo VLASTNOM ZáUJME usiluje sa uspokojiť svojho muža. Prirodzene, Šťuka by nebola Šťukou, ak by k tomuto v podstate veľmi altruistickému predsavzatiu nemala svoje špecificky šťukovské AK: Usiluje sa uspokojiť svojho muža, AK jeho záujmy nejdú proti jej vlastným. Aké sú teda Šťukine záujmy, akým spôsobom sa zariadiť v inštitúcii, zvanej manželstvo?

PÁN ŠŤUKA ALEBO ŠŤUKIN MANŽEL?

Vieme, že v štádiu predmanželskom pridávala Štuka ako prísadu do svojho správania štipku staromódnosti, ktorú prejavovala väčšou dávkou skromnosti a „solídnosti", ako je dnes zvykom. Naznačovala, že jej emancipačné postoje nie sú bohvieako agresívne a že z nej bude manželka v ženskej otázke iba priemerne pokrokového typu. Využívala tak svoje znalosti o pude nadvlády, ktorý dnes v mužoch dožíva; vedela, že ani jeden chlap si v hľbke duše neželá partnerku, ktorá by ho nejako prerastala, ktorá by ho prevyšovala intelektuálne, postavením v zamestnaní či osobnosťou. Vedela, že sa tu prejavuje zvláštny paradox: muž na jednej strane je pyšný, ak si získa ženu, ktorá niečo znamená - ale na druhej strane, keá už ju VLASTNÍ, nie je nadšený, ak sa o ňom začne hovorit „pozrite, tam ide Šťukin manžel". Štukinou prvou úlohou v manželstve teda je, aby si ujasnila, aké chce mať voči svojmu mužovi v manželstve postavenie, kto koho bude počúvať a kto bude mať hlavné slovo, aby to vyhovelo jej, Šťuke, ale aby manžel súčasne nezbadal, že jemu to vlastne nevyhovuje. Šťuka sa po krátkej úvahe rozhodla pre banálny, starý, známy systém, zvaný „krk, ktorý tou hlavou krúti". Ako manželka ostáva v zamestnaní. Je to predovšetkým jej záujem, na ktorom by trvala za každých okolností: zatiaľ nevedno, ako manželstvo vyjde, a je vždy dobre mať finančné a spoločenské zázemie a pocit nezávislosti, ak by nebolo niečo v poriadku. Samozrejme, Kaprovi to takto nepovie; Kaprovi povie, že zostane v zamestnaní, aby prispela finančne na domácnosi, na spoločný žívot. Svoje ambície v zamestnaní si však musí po sobáši zrevidovaiť: robiť či nerobiť kariéru? Štastné manželstvo, ktoré si Štuka naplánovala, bude náročné aj na čas. ,Ak sa bude usilovať a závratnú kariéru, bude treba :

a) obmedziť čas venovaný mužovi (neskôr deťom) a domácnosti, b) tíšiť muža neprestajne rozzúreného tým, že sa mu žena nevenuje, c) zadychčane dobehúvať v povolaní mužov - konkurentov, ktorí majú náskok, lebo nemajú domácnosť, d) riskovat, že konkurentov nedobehne a manželstvo si pokazí.

Štuka reálne odhaduje svoje sily. Nie je nijaké lumen, to vie. Ak by bola mimoriadne schopná, možno by sa oddalo riskovať; ak je priemerne schopná, urobí kompromis, taký istý ako väčšina žien okolo nej, kompromis, zvaný. Aby sa vlk nažral a koza ostala celá. Ak už sa rozhodne napodiv tak ako ostatné ženy, nepreskočiť svojho muža v zamestnaní, uplatní svoju cieľavedomosť v tom, že sa v zamestnaní aspoň zahniezdi v najteplejšom možnom miestečku. Pokúsi sa dosiahnuť najvyšší plat pri najmenšom zaťažení a šéfa, s ktorym by sa dobre znášala, pričom poradie dôležitosti je: 1. šéf 2. plat pretože dobrý plat pri zlom šéfovi sa môže znížiť, ale zlý plat pri dobrom šéfovi sa môže zvýšiť. Šťuka je teda zamestnaná, finančne nezávislá; táto skutočnosť už sama o sebe určuje situáciu medzi partnermi: Kapor prirodzene rešpektuje Štuku ako rovnoprávneho partnera. (Ak sa medzi manželmi vytvorí takýto vzťah od začiatku, môže už neskôr Štuka kvôli deťom hoc aj opustiť zamestnanie - nič sa nezmení. Nezmení sa, lebo Kaprov postoj voči nej sa do tých čias pevne zafixuje. Dôležitý je začiatok.) Ak Kapor Šťuku rešpektuje, bude sa s ňou aj radiť. Ak sa s ňou bude radiť je Šťuka tam, kde chcela byť: stane sa krkom, ktorý hýbe Kaprovou hlavou. Je iste zbytočné dodávať, že si toto svoje postavenie Štuka vydobyje pomaly, tajne a nebadane. tak, aby o ňom Kapor nemal najmenšie tušenie. Bude používať starú známu metódu, ktorá velí radiť ľudom tak, aby si napokon mysleli, že na to prišli sami. Prečo nedožičiť Kaprovi, aby si myslel, že je múdrejší? Jemu to bude príjemné a Štuke to nezaškodí: Šťuke ide hlavne o to, aby Kapor pod kepienkom vlastných nápadov plnil v skutočnosti jej želania. Preto, naopak, bude Kapra podporovat v jeho dobrej mienke o ňom samom. Zakomplexovaný muž je neúspešný muž, a to Šťuka nemôže potrebovať. Ak sa rozhodla - pre väčšie pohodlie - stavať na mužovu kariéru, a nie na vlastnú, ktorá je pochybná a mohla by byť vyčerpávajúca, potom Kaprovej kariére venuje toľko síl, koľko ich len treba na vítazstvo. Chce sa mať dobre prostredníctvom muža, a aj to dosiahne. Ak by sme teda chceli zhrnút niekoľkými slovami základné Štukino postavenie v manželstve, mohli by sme povedaf, že Šťuka, zachovajúc si isté zázemie, či prípadne možnosť ústupu, t. j. zachovávajúc si zamestnanie, situuje sa ako zdanlivo rovnoprávny, v skutočnosti však tajne vládnúci a ovládajúci partner.

AKO OVLÁDAŤ SVOJHO MUŽA
 
Povedali sme si predtým, že Šfuka sa vo vlastnom záujme usiluje spríjemňovať Kaprovi život. Teraz vravíme, že mu vládne. Existuje muž, ktorý by sa príjemne cítil v otroctve? Asi nie - ak je to pravý muž. Nie je preto malým umením, ak sa Štuke podarí dosiahnuť, aby sa Kapor cítil slobodný, hoci ním nie je. Štuka sleduje Cecíliino manželstvo a vidí vždy jedno a to isté: muž je síce zotročený a Cecílii sa podarilo ho prímäť k poddanstvu - ale tak priamočiaro a tak ďokonale, že to muž nemôže nezbadat a že ho to nemôže na celý život neotráviť.

Kedy prídeš?! Kedy odídeš? Kde si bol?! Čo si robil?! S kým si tam bol?! Prečo si tam bol?! Kde zas ideš?! Nikam nepôjdeš! Tu budeš.

Frekvencia spomínaných viet v Cecíliinom manželstve je taká veľká, že jej muža naozaj nemôže nechat v pochybnosťiach, ako to s ním je. Výsledkom tohto zaobchádzania je, že síce takto denne otravovaný, Cecíliin muž sa podrobí, aby mal konečne pokoj, ale zato sa uzavrie do seba a začne „žii svoj život". V duchu znenávidí Cecíliu a vo voľnom čase len vymýšľa, ako oklamať strážcu a uniknúť. Šťuka sa rozhodne, že bude postupovať inakšie. Usúdi, že veľkú neslobodu nemožno servírovat takto primitívne. Potom možno očakávat iba vzburu; a čím je otroctvo tuhšie, tým je vzbura radikálnejšia. Stáť nad niekým s bičom nie je nijaké umenie - ale dosiahnuť dobrovoľnú službu a poslušnosť . . . to už hej. Ako teda zamaskovat veľkú neslobodu? Najlepší spôsob: malými slobodami. Malé slobody sú citeľné a viditeľné. Ak bude Kapor prichádzať a odchádzať bez mojich poznámok, ak sa nebudem starieť do jeho pošty, jeho telefonátov, jeho vrecák, bude sa citiť slobodný: veď jeho kolegovia sa neprestajne sťažujú na domáce kontrolné systémy. Bude sa cítiť taký slcbodný, že príležitostnu žiadosť „keby si mohol, prosím ťa, príď dnes skôr domov, potrebujem, aby si mi pomohol upratat pivnicu" bude pokladať za prosbu, ktorej by bolo jednoducho nezdvorilé nevyhovieť: pocit slobody v ňom vytvorí na druhej strane pocit zodpovednosti. Šťuka tieto malé slobody patrične „predá", čiže urobí im reklamu. Občas nenápadne upozorní na otroctvo iných mužov, takže jej vlastný začne mať pocit, že fakt, že mu manželka neotvára poštu, je vrcholom slobody a samostatnosti. Nevšimne si, že každá debata o čomkoľvek závažnejšom sa začína Šťučkiným vychvaľovaním jeho rozumu a schopnosti uvažovať, a končí sa rozhodnutím, vychádzajúcim z rozumu Štučkinho a jej schopnosti uvažovať. Túto veľkú neslobodu prekryje hmatateľná skutočnosť, že sa včera Kapor vrátil domov v nálade, ale Štučka sa tvárila, že spí, a vzdala sa akýchkoľvek poznámok. Prvá metóda ovládania, ktorú Štuka v manželstve používa, je, ako vidno, metóda, ako sa do lesa volá. Je ku Kaprovi milá, priveľmi ho neobmedzuje, a čaká, „čo to spraví". Predpokladá, že to Kapor ocení, usúdi, že je dobrá manželka a bude sa aj zo svojej strany usilovať urobiť všetko, aby sa ich úradom požehnaný zväzok utešene rozvíjal. Predsavzatia sú však jedno, a skutočnosť druhé. Kapor, napriek dobrej vôli, má, ako každý človek, svoje chyby, z ktorých jedna, nazvime ju vlastnosť X, je zvláši výrazná a neovládateľná - a ide Štučke riadne na nervy. Dobré zaobchádzanie ju, pochopiteľne, nevykorení, takže tu spočíva zdroj domácich rozbrojov. Po niekoľkých konfliktoch, vždy vyvolaných vlastnostou X (čokoľvek: lakomosť, rozhadzovačnosť, sukničkárstvo, nepredvídavosť, ľahkovernosť a pod.) si Šťuka, na rozdiel od Cecílie, uvedomí, že ich priebeh je vždy rovnaký.

a) Kapor prejaví vlastnosť X b) Šfuka sa rozzúri c) prepukne konflikt d) Kapor ustupuje e) Kapor ľutuje f) Kapor sľubuje, že už nikdy viac O nejaký čas sa celý cyklus od a) do f)

zopakuje s presnosťou matematického vypočtu. Keď sa to stane po piaty, šiesty raz, Šťuka sa rozhodne s tým niečo urobiť - nebude predsa celý život počúvat tú istú gramofónovú platňu. Šťukine úvahy sú nasledovné: Kapor má zlú vlastnosť X. Keby som si bola vzala Svalovca, bola by som musela znášať vlastnost Y, ktorá by mi rovnako (možno aj viac) išla na nenry. Čiže: keby som si zobrala nejakého tretieho, bude mať zlú vlastnosť B, štvrtý C, atd. Už je zrejme tak, že nejakú zlú vlastnosť má každý. Z toho vyplýva, že vymeniť Kapra za niekoho iného je zbytočná námaha. Ak nemožno teda na situácii nič zmeniť, netreba sa o to ani pokúšať. Netreba hľadať niekoho iného a netreba sa pokúšat presviedčať Kapra, aby nemal vlastnosť X, ked ju tridsat rokov mal. Takéto pokusy sa stretli s neúspechom a ich výsledok bol len ten, že som zbytočne strácala energiu v daromných, neplodných konfliktoch. Ak nemožno na veci nič zmenit, treba sa jej prispôsobiť. Prispôsobit sa, značí urobit všetky dostupné opatrenia, aby sa vlastnost X nedotýkala mojich vlastných záujmov. (Márnotratný? Nebudem dávať svoj plat do spoločnej pokladnice, ale budem s ním hospodáriť podľa vlastného uváženia). Tam, kde sa ich dotýka, nebudem robit krik (viem, že vlastnost X je nezmeniteľná), ale s chladnou hlavou urobím protiopatrenia, ktoré sa dotknú zase Kaprových záujmov, a tak ho nepriamo prinútim, aby prejavy vlastnosti X aspoň obmedzoval. Budem sa pritom správať športovo, ako pri hre: budem sa dômyselne a s úsmevom brániť, ale nebudem neprestajne nariekat a dožadovat sa. Nárek by svedčil jednak o mojej slabosti a porážke, jednak robí vrásky. Ak dosadíme do vlastnosti X napríklad ponevieranie sa, bude Šťuka postupovat tak, že nabudúce nebude zlostne vysedúvat doma nad vychladnutou večerou a čakať, kým konečne Kapor príde domov; práve naopak, nebude doma ani ona ani večera, zariadi to tak, aby prišla domov pol hodiny po Kaprovi a s previnilým úsmevom vo dverách mu povie: ach, prepáč, trocha som sa omeškala, si už iste hladný, nie? Musíme sa spolu poobzerať po kuchyni, či tu niečo nie je . . . Ako každý tulák má Kapor rád, ked ho doma čaká pohodlie, teplá večera, a najmä žena. (Je známe, že najväčšmi nenávidíme u partnera tie zlé vlastnosti, ktoré sami máme). Kapor, ktorý sa rád zabáva a potom naskrze nevie, kedy má prísť domov, najväčšmi neznáša, keď sa kade-tade poneviera Šťuka. - Kde si bola? Prídem, nikde nikoho, večere nieto ...?! - Odišla som, lebo...- Lebo?! - Lebo ked som prišla domov z roboty, nikde nikoho, večere nieto... bolo mi tu smutno. To sa Kaprovi nepáči; veľmi sa mu to nepáči. Ktovie, kade Šťuka chodí...?! Ak najprv mala tarosti Šfuka s ním, má on teraz starosti s ňou - a to je vždy lepšie. Nie si je istý, nech je hocikde, neprestajne sa vracia v myšlienkach k otázke, kde je teraz Štuka a čo robí. To ho púta k domovu, až napokon nevydrží a povie: nehnevajte sa, chlapci, musím už ísť.

MALÁ NEISTOTA

 Jedným z najdôležitejších nepriamych mocenských prostriedkov, akými si Štuka pripútava Kapra, je malá neistota. Cecília je dobrá, ba veľmi dobrá žena. Taká dobrá, že, veru, „kde ju položíš, tam ju nájdeš". Odprisahala mužovi vernosť a poslušnosť s takou vážnou tvárou, že o tom naozaj netreba (žiaľ) nadosmrti pochybovat`. Jej muž ani nepochybuje. Je si taký istý jej oddanou láskou a železnou pripútanosťou, až ho to unúva. Akékoľvek partnerstvo, akákoľvek hra je tu nemožná: všetky partnerove úvahy poznáme vopred, nemôže nás ničím prekvapiť, ničím neurobí životnú hru neočakávanou a zaujímavou, a už tobôž nás nemôže v niektorej partii poraziť. Čo urobí Cecíliin muž? Prestane hrať. Prestane hrať, prestane ho to celé zaujímať, prestane na manželku myslieť, netreba, manželka je tu niečo také samozrejmé a konštantné ako skriňa v izbe; prečo by sa človek zaoberal myšlienkou na skriňu v izbe? Je tam, stojí, slúži. Všetko je v najlepšom poriadku. Ak sa nesťažujeme, nič sa na nej nemôže zmeniť. To, na čom sa nič nemôže zmeniť, nás zvyčajne nezaujíma. Obraciame teda pozornosť inde. Šťuka už dávno vybadala, že sú dva druhy mužov, ktorí sa odvracajú od domova:

a) tí, ktorých žena neľúbi, b) tí, ktorých ľúbi privelmi

Aj jedno aj druhé je nepríjemné a obťažné: chlad a nenávisť sa rovnako ťažko znášajú ako sirupovo sladká opatera, ochrana na každom kroku a presila pozornosti, ktoré napokon obmedzujú a sputnávajú. V obidvoch prípadoch je mužova reakcia rovnaká: uteká z domu. Šťuka sa rozhodne v manželstve pre rozumnú mieru neistoty. Má rada svojho muža, isteže, ale je pekná a mladá a má svoje zamestnanie, svojich známych . . . svoj svet . . . Štuka sa pousiluje docieliť, aby Kapor zostal v trvalom rozpoložení ČNN (Človek Nikdy Nevie). V tomto rozpoložení si bude skôr všímať, ako trávi manželka svoje dni, takže bude plne zamestnaný: nebude mať dosť času, aby podozrivo trávil svoje vlastné. Šťuka vie, že ak bude Kapor v takomto trvalom rozpoložení, bude to ovela lepší dôvod, aby včas vstával od kaviarenského stola a išiel domov, ako keby mu to rozkázala: takto ho nebude nútiť ona, ale jeho vlastný pocit neistoty, či sa žena nezačne nudiť, či si nezačne hľadať inú spoločnosť .. . či nezačne aj ona chodiť po kaviarňach. „Môže . . . čo by nemohla . . ." myslí si Kapor. Zaplatí a vstane. „Cecília? Kaviareň? Nikdy!" myslí si Cecíliin muž a objedná si dalšie dve deci.

PREČO VZNIKÁ NUDA

 Jedným z hlavných dôvodov, prečo si Cecíliin muž práve dáva v kaviarni dalšie dve deci, namiesto aby bol doma pri žene, je nuda. Vraví sa, že manželskú dvojicu možno kdekoľvek rozoznať od nemanželskej : manželia sú tí, ktorí mlčia, a tí, ktorí nepozerajú na seba, ale na ďruhých. Mlčia, lebo si už nemajú čo povedať, a pozerajú na iných, lebo živia v sebe ilúziu, že s každým iným by si mali čo povedať. Argument, že každý sa má alebo nemá o čom rozprávať podľa toho, či on sám má nejaké myšlienky alebo nemá, nie je v Šťukinom štýle. Vie, že nezačne študovať Spinozu, aby mala tému na rozhovor pri haluškách, a pokúsi sa riešiť problém nudy v rámci svojej hruboutilitárnej povahy a obmedzených možností. Nastolí si otázku: Čo vzbudzuje pocit nudy? Predovšetkým jednotvárnost. A pasca jednotvárnosti na nás striehne všade. Musíme nastúpiť prácu denne v tú istú hodinu. Odchádzame z nej denne v tú istú hodinu. Raňajkujeme, obedujeme, večeriame v tú istú hodinu každý deň rovnako, takisto, ako rovnako deň zo dna robíme celú sériu pohybov: čistíme si zuby, umývame sa, obliekame sa, zobliekame sa, vstávame, líhame. Pri pohľade z tohto uhla sa život javí ako niečo neznesiteľne jednotvárne a nezmyselné. A teraz si k tomu ešte dodajme Cecíliine každodenné, vždy rovnaké ranajšie: - Macíček, čo chceš na večeru? A večerné: - Však ti chutilo, no povedz, Macíček, chutilo ti? - Chutilo, chutilo, - vraví Macíček sto ráz, dvesto ráz, tisíc ráz, ale pri tisícstotrinástom raze tresne novinami o stôl a zreve: - O inom nevieš?! Macíčkovi celkom stačí, že musí každý deň chodiť tou istou ulicou do toho istého domu, otvárať dvere toho istého bytu, kde nájde vždy tú istú - Je to naozaj nutné? svitne Štuke. Je to naozaj nutné, aby tam našiel vždy tú istú ženu? Prirodzene, budem to vždy ja. Ale prečo by som mala byť vždy rovnaká? Je predsa v mojej moci prekvapovať, je to len v mojej moci: aký iný nestály, nepredvídatelný životný element Kapor má? Nemôže vlastne hýbať ničím, všetko je dané a zabehané . . . Možno ja jediná mu môžem poskytovať osvieženie prekvapení? Prvou je zovňajšok. Aké mám na to možnosti? Ak už bude Kapor chodit z práce denne tou istou ulicou, vchádzať do toho istého domu a otvárať dvere toho istého bytu, nech tam aspoň nájde zakaždým inú ženu. Ak Cecília víta svojho muža dennodenne pri kachliach v zástere, nemusí si byt Kapor istý, že tak zakaždým nájde Štuku. Štuka zariadi, aby sa Kapor už po ceste domov nenudil: aby sa výdatne zaoberal rozmýšlaním, akú Šťuku nájde a aký večer s ňou prežije. Môže nájsť Štuku v zástere, Štuku gazdinú. Ale môže nájst Šťuku v parádnych šatách, Šťuku čakajúcu s lístkami do divadla. Môže ňájst Šťuku v nohaviciach, s prosbou, aby sa prebehli z Koliby na Železnú Studničku. Môže Šťuku vôbec nenájst. Môže nájst studenú večeru a lístok, príd do Čučoriedkov, počúvame tam nové platne. Môže - Všeličo môže doma nájst, od Štuky gazdinej cez Štuku mondénnu až k nijakej Štuke, takže návrat domov je svojím spôsobom dobrodružstvom. Pestrosť programu v čase, ktorý je Štuke a Kaprovi k dispozícií po práci. to je tá druhá možnost, ako sa brániť nevyhnutným stereotypom každodennosti. Ak je čas medzi 7.-15. hodinou nemeniteľne denne daný, treba jednotvárnosť: vyvážii variabilitou času od 15.- 22. hod. Značí to úplnú anarchiu, odmietnutie každého pevného bodu z rozvrhu osobného času? Každého nie. Štuka dobre vie, že večerať každý deň v inú hodinu je pre žalúdok nezdravé - čas jedla teda ostane, pokial to bude možné, nemeniteľnou, či málo meniteľnou veličinou. Ale hoci večeriame o siedmej, neznačí to, že večeriame vždy doma, vo štvrtok vždy pľúcka a v piatok vždy filé, že má Štuka na sebe vždy tú istú zásteru a po večeri vždy tú istú otázku, chutilo ti, Kapríček, chutilo? Večerať o siedmej môže znamenať večeru za mnohých rozličných okolností, a Šťuka sa postará, aby rozličné boli. Pestrosť nebude teda znamenať absolútny nedostatok akéhokoľvek systému: anarchia unavuje, úplná absencia pevných bodov, okolo ktorých sa obmeny a variácie kryštalizujú, by vyústila nie v zaujímavosti života, ale v beztvárnosti a v bezmocnom sácaní udalosťami; takéto vyústenie vedie k nude nemenej intenzívne, ako je nuda opakovania. Štuka sa rozhodne pre kombináciu istôt a neistôt, zvyklostí a neočakávaností. Uvedomuje si, že práve ich správny pomer - a ten nie je tak ľahko nájsť-bezpečnú príjemnú a sviežu atmosféru jej vydareného manželstva s Kaprom. Poľom istôt sa stane aj oblasť manželských tradícií. Manželskú tradíciu má každé manželstvo, či si to uvedomuje alebo nie. Cecília s mužom chodieva každú sobotu večer k svokre, Šťuka s Kaprom vždy „idú do mesta" a ostanú tam na večeru a kino. Je to ich tradícia, ktorú spontánne zachovávajú. Majú ešte aj iné. ktoré vznikli za rozličných, len im známych, iným ľudom nepochopiteľných okolností (ked prší, vynáša smeti Šťuka, ked' neprší, Kapor; žiadosť o pomerenie značí biela vreckovka na vankúši) a Šťuka sa usiluje, aby takýchto malých smiešnych dohôd a zvyklostí bolo medzi ňou a Kaprom čím viac: upevňuje to vzťah, takéto malé tradície, čo vznikli na základe len im dvom známych príhod či historiek; upevňuje to vzťah, lebo je to séria „malých tajomstiev" len medzi nimi dvoma, sú to základy vlastného, neopakovateľného sveta. Dodržiavanie tradícií vytvára ovzdušie stability zväzku; ostatný časový priestor možno už teda variovať podľa želaní, obmieňať každodenné situácie tak, aby vznikol dojem dynamiky, nezmeravenosti a životnej pestrosti.

AUTO ČI DIEŤA?

 Po vstupe do manželstva prichodí Šťuke riešiť problém, ktorý znepokojuje aj mnohé iné mladé dvojice: je lepšie mať dieťa čím skôr, bez ohľadu na to, že ešte nemáme primeraný byt a nie sme materiálne bohvieako zabezpečení, alebo treba priviesť na svet potomka až vtedy, ked už bude mať všetky predpoklady na vyrovnaný vývin? Je nehanebné vôbec takto stavat otázku, vravia zástancovia raného rodičovstva. Priviesť na svet dieťa je svätou povinnosťou zdravých manželov, a ak niekto túto povinnosf oddaľuje, nie je to ohľad voči dietaiu, ale vlastná sebeckosť : manželia si jednoducho chcú „užiť života", mať pohodlie, auto, možnosť ciest, a dieťa je pre nich finančná zátaž a hamovka vzostupu blahobytu. Naše babky odchovali deväť detí, v oveľa väčšom nedostatku, a boli z nich lepší a odolnejší ľudia ako terajší mľandravci. Hanbite sa, mladí, takto vôbec rozmýšľať! To je romantický názor, vravia zástancovia neskorého rodičovstva. Naše babky odchovali síce devät detí, ale zväčša z trinástich - tie štyri zomreli. Popadali do potoka (nedostatok opatery), ochoreli na črevné katary (zlá výživa), či suchý kašeľ (bytová tieseň, vlhké tmavé kutice, živná pôda pre tbc). Sebectvo? Práve naopak, sebectvom je porodiť dieťa len pre vlastný rozmar, nedbajúc na to, do akej skutočnosti ho porodíme: aké telesné a duševné zdravie bude mať: dieťa, ktoré je denne svedkom zvád rodičov - podnájomníkov s majiteľom bytu, dieta, ktoré spí s fajčiacimi rodičmi v provizórnej polizbe v zdraví i chorobe, ktoré nemá dosť mlieka, lebo rodičia šetria na družstevný byt, ktorému sa nevenujú, lebo majú plnú hlavu starostí s najzákladnejšími životnými potrebami. Štuka o povinnosti priviesť na svet dieťa vôbec neuvažuje: slovo povinnosť znie jej uchu vždy nepríjemne a vyššie etické zásady sú jej vzdialené: uvažuje iba o tom, či deti chce mať alebo nechce. Usúdi, že chce. Prečo nie? Je zdravá, má dobré nervy a bežné predpoklady na materstvo. Kapor by rád deti mal, ona sama nemá dôvod byt proti. Ak by deti nemala, jej manželstvo by možno utrpelo. Kapor by sa cítil nespokojný a ona menejcenná. Tak teda áno. Ostáva otázka: kedy? Za akých okolností? Samozrejme vtedy, ked to bude pre ňu, Štuku, najvýhodnejšie. Za takých okolností, za ktorých budú nepríjemnosti, spojené s rodičovstvom, najľahšie znesiteľné - a prevážia teda príjemnosti. Kedy to bude? Nie hned teraz, kým je Šťuka novomanželka. Šťuka usúdi, že treba počkať. Či sa manželstvo vydarí alebo nie, nemožno poznať skôr ako po dvoch rokoch. Ak je dovtedy na svete dieťa a vysvitne, že manželstvo je omylom, nastáva tragédia - vždy, nech sa to rieši tak či onak: ak manželia „kvôli dieťatu" v manželstve zotrvajú, bude dieťa trpieť ich vzájomným chladom alebo rozpormi, ak sa rozídu, bude trpieť ich rozchodom. Štuka si ešte k to mu dodá pre seba pádnejší argument, že v prípade rozvodu sa vždy lepšie znova vydá žena bezdetná ako detná, ktora nemôže nikdy načisto popretŕhat zväzky s minulosťou, zosobnené v otcovi jej dietaťa. Do dvoch rokov teda určite nie. A potom? Kedy potom? Hned, len čo sa zavŕši dvojročná karanténa? Bez ohľadu na ostatné podmienky? K podmienkam prihliada Šťuka vždy: vieme, že jej vrcholne záleží na tom, aby sa mala dobre a pohodlne. Ak je dieta nesporne a v každom prípade útokom na pohodlnost, Šťuka ho do svojho životného vzorca dosadí tak, aby škody na pohodlí boli minimálne. Uvažuje takto: Teraz, ked sme mladí, ja i Kapor máme svieži mozog aj dost energie, aby sme mohli prudko „zapracovat", aby sme mohli preraziť nad priemer existenčne, aby sme mohli problémy „základne" zdolať prudkým náporom a šturmom. Byt, zakladanie domácnosti, zvyšovanie kvalifikácie a boj o najlepšie podmienky v zamestnaní, to všetko si vyžaduje vela síl a sústredenia. Ak sa budem v tomto období prvých manželských rokov, tých najtažších a najnáročnejších, zaoberat ešte aj dietaťom, výsledok bude, že nebude ani jedno ani druhé: ani domácnost nebude kompletná, ani dieta nebude riadne vychované; v obidvoch smeroch ostanem na polovičnej ceste. Ak však budem mat byt, ustálené pomery v domácnosti a uspokojené hmotné túžby - narodí sa dieta pokojným rodičom, ktorí sa mu môžu pokojne venovat a nebudú sa rozptyľovať honbou za dalšími potrebami. Byt a auto, to je asi tak maximum, čo bežný občan dosahuje, lebo okrem chaty niet už dalších majetkových perspektív, ktoré by mohol za daných podmienok uskutočnit: to značí, že mamona má svoje hranice a za tými už budem s radosťou vydávať každý ďalší peniaz na dieta a jeho potreby, bez jedinej bočnej myšlienky, že sú z fondu na chladničku. Pocit životnej stability mi znemožní, aby som bola tzv. nervózna matka, ktorá nevie nad rozpočtom čo skôr a ktorá svoju nervozitu prenáša na dieta. V tomto ovzduší istoty dieta najmenej naruší aj moje osobné pohodlie: ak budem mat dovtedy pračku a vlastnú, dobre zariadenú kuchyňu, kde decku v pokoji navarím, nebudú tieto úkony problémom, dôvodom k hystérii a zvadám s Kaprom. Dieta teda počká, kým sa zariadime. A ďalšie? Bude nejaké? O tom Štuka rozhoduje až vtedy, keď má prvé dieťa na svete. Vtedy si overí, nakoľko je ochotná podstúpit materstvo a všetko, čo s ním súvisí, ešte raz, nakolko po ďalšom decku ona a Kapor ešte túžia a čo by mu mohli poskytnút. Ak sa rozhodnú pre dalšie dieta, trvá Štuka na tom, aby nasledovalo hned po prvom. Veľmi sa ponáhľa - pretože si vyrátala množstvo tzv. „strateného času". (Nazývat materstvo strateným časom je iste cynizmus: ale čo iné možno od Šťuky očakávat?) Vyráta si teda, že dieťa asi do troch rokov zamestná matku absolútne a bezo zvyšku tak, že sa nemôže seriózne venovať ničomu inému. Ak aj chodí do zamestnania, je v myšlienkach pri decku, a šéf sa musí vzdať nádeje, že si jeho zamestnankyňa - novopečená matka zapamätá čokolvek úradného dlhšie ako päť minút. Novopečená matka je nanič v zamestnaní („prosím, dnes nemôžem prísť, decko má hnačku"), ale nemá ani osobný život, takže je to, usúdí Šťuka, stratený čas, a hotovo. Ak stratím tri roky s jedným deckom, a potom, len čo podrastie, budem mat druhé a všetko sa začne odznova, stratím dokopy šesť rokov. Ak budem mať druhé decko do - povedzme - pol druha roka po prvom, nie je rozhodujúce, či strácam čas s jedným deckom alebo dvoma, ale zato výsledná suma strateného času bude 4 a pol roka namiesto 6 rokov. Získam teda pol druha roka, a to je už volačo. Ak má teda Šťuka dve deti a jedno z nich je v piatej triede, hľadajte to mladšie v štvrtej alebo tretej: nižšie netreba.

ČO CHÝBA KAPROVI? 

Jedného dňa Štuka spozorovala, že napriek „dobrému chodu vecí" vracia sa zavše Kapor domov v akomsi nejasne pociťovanom rozladení, akoby mu niečo chýbalo.

- Čo je? - pýta sa Štuka. - Nič. - Ale si akýsi - - Ale nie som. - Si. Chýba ti niečo? - Ved to je práve to, že nie. Všetko je v najlepšom poriadku. - A predsa? - Neviem.

Kapor naozaj nevie. Je so všetkým spokojný, chvalabohu sú zdraví, nehladujú, zamestnanie baví - A predsa je za tým celým kolobehom prázdnota, ktorú Kapor zavše na okamih zazrie. Šťuka sa zamyslí. Prirodzene nad smerom, akým Kapra zmanipulovať, aby bol spokojny. Čo - do čerta - môže Kaprovi chýbat? So šéfom vycháďza, s peniazmi takisto, oddelenie splnilo plán, so ženou sa nevadí, do divadla chodia, plávať chodia, vypiť si môže . . . jeden deň príjemnejší ako druhy - . Jeden deň, dva dni - Dni. Má príjemné dni. Ráno začiatok, večer koniec. Druhý deň ráno začiatok, celkom odznova. Čo ostalo z predošlého dňa? Povedzme, príjemná spomienka; ale dnešok sa začína od nuly, niečo sa odohrá a večerom zhasne. Udalosti dňa. Zomierajú s ním, ničím ho nepresiahnu. Je to asi priúzky priestor, rozmýšľa Štuka, čo ako príjemne je vyplnený. Život treba asi obsiahnuť v širších etapách. Ale čo je tá širšia etapa? Leto, jar, jeseň, zima? Či ako? Kaprovi chýbajú ciele. Ak by mal ciele, videl by ponad jednotlivé dni, vyskočil by nad každodennosť, dni a týždne by nadobudli jednotiacu väzbu, lebo by nimí prenikalo jednotné úsilie. Ale o čo sa má usilovat? V slávnych memoároch sa zvyčajne začínajú kapitoly slovami: „Rozhodol som sa, že sa za každú cenu musím dostať k tanganjickým vykopávkam. Nemal som ani haliera, začalo sa tvrdé obdobie úmornej práce a zháňania zárobku . . ." alebo „Dal som si päť rokov času: dovtedy sa musím dostat do parlamentu. Začalo sa tvrdé obdobie politickej práce, zháňania vplyvných strýkov a voličov . . ." Aká tvrdá etapa by sa tak mohla začat Kaprovi? Ak si dá pät rokov času, aby sa dostal .. . kde? Na vedúce miesto? Pravdaže! Dost bolo idyly.

NECH ŽIJE KARIĚRA

 Dost bolo idyly predovšetkým pre Šťuku. Tým, že sa v záujme hladkého priebehu manželstva vzdala prepiatych ambícií vo vlastnej kariére, hromadila sa v nej čoraz nebezpečnejšia nevyužitá organizačno-intrigánsko-manipulačnä energia. Šťuka sa rozhodne, že začne organizovať Kaprovu kariéru a zabije tak štyri muchy jedným úderom:

1. vyplní Kaprovi život 2. uplatní vlastnú energiu 3. zvýši prestíž rodiny 4. upevní vlastnú pozíciu v manželstve

Jedného dňa sa vážne porozpráva s Kaprom o situácii na jeho pracovisku a o tom, čo by chcel Kapor dosiahnuť. Nepochybujme o tom, že mu dá niekoľko brilantných rád, ako má postupovať - to nás však v tejto chvíli nezaujíma. Pozrieme sa skôr na to, čo ona sama, ako „žena v pozadí", urobí pre Kaprovu kariéru.

TREBA MAŤ STYKY? 

Netreba ani priveľkú fantáziu, aby sme si vedeli predstaviť, čo by Štuka v takejto situácii urobila ako prvý krok, ak by žila na Západe: usporiadala by, pochopiteYne, koktail, na ktorý by povolala riaditeľovu ženu a niekolko „prvých dám podniku" až po manželku Kaprovho bezprostredného nadriadeného. Ked si však Šťuka prezrie jednoizbový byt, upustí od tejto myšlienky; nie je okrem toho isté, či by riaditeľova manželka prešla typizovanými dverami. Šťuka sa teda rozhodne využiť skôr naše, špecifické zvláštnosti, ktoré napomáhajú spoločenský styk v našich pomeroch. Spoločnosti v bývalom zmysle slova, uvažuje Štuka, akosi niet. Žúry už robí iba dospievajúca mládež, ked rodičia nie sú doma, a keby som riaditeľovu ženu na niečo také pozvala, odkázala by mi asi, že v stredu nemôže, lebo má veľké pranie. („A čo sa vlastne deje? Prišiel vám niekto z cudziny, či ako?!") Tak to je teda nemysliteľné. Štuka by sa ľahko dostala do akejkoľvek spoločnosti, keby nejaká bola; ale po menšom prieskume si pohotovo potvrdí, že direktorova žena chodí iba občas šiť pre deti k jednej bývalej spolužiačke a námestníkova do susedovie záhrady, ked je ríbezľová sezóna. Štuka po krátkej úvahe zavrhne možnosť že by si kúpila šijací stroj, alebo že by začala pestovať ríbezle; dobre, ale ako sa teda dostať do styku s „dôležitými manželkami"?! Poznáme už jej zásady: nebude sa natískať. Musí to zariadit tak, aby nie ona vyhľadávala manželky, ale aby ony vyhľadávali ju. Prečo by ju vyhľadávali? Keby ju potrebovali. Prečo by ju potrebovali? Keby im mohla niečo poskytovat. Čo by im mohla poskytovat? Niečo, čo je vzácne. Čo je vzácne? Všeličo. Napríklad kadejaký tovar. Po prvý raz sa stretne Štuka s direktorovou manželkou pri príležitosti podnikovej, na deda Mráza. Pri pohľade na nádejnú direktorovu ratolest nie je tažké zaviest reč od „celá mamička" po pančuškové nohavičky, ktoré sú skvelým vynálezom človečenstva, a tieto červené malej tak svedčia. - Iste, iste, - povie pani direktorka, - len keby ich bolo dostat . . . - Hádam s tým nemáte ťažkosti?! - povie Šťuka s hlbokým rozhorčením. - Vy azda . . .? - pošepne direktorka konšpiratívne. - Ale pravdaže! To nie je problém! - povie Štuka rozšafne, - aké číslo . . .? Ked odovzdáva pančuškové nohavičky, („nedakujte mi, naozaj to bola maličkosi') Štuka sa medzi rečou zmieni, že v jednej predajni majú dostat zásielku talianskych topánok, ale bude ich má!o . . . - Mohli by ste mi . . .? - lsteže, zavolám vás v ten deň, ked prídu - sľúbi Štuka. Časom sa Štuka stane nepostrádateľnou. Zariadi to, zariadi ono, všade má známych, je milá, a pochopitelne - nič nechce. Má dosť času. Kým sa Kapor dostane vo svojich akciách až ta, že bude potrebný direktorov priamy zásah, bude už Šťuka s direktorovou ženou tak daleko, že vytočí jej telefónne číslo a povie: - Mancika? Servus, tu Štuka. Musím s tebou súrne hovorit, stretneme sa o štvrtej, dobre? Prienik do riaditeľovej rodiny urobila namiesto Kapra Šťuka. Štuka odhadla, že mocenská pozícia, ktorú poskytuje prechodný nedostatok tovarov alebo služieb tým, ktorí k nim majú prístup, sa dá ľahšie použit proti ženám ako proti mužom: majú rozmanitejšie a najmä nástojčivejšie materiálne potreby, takže takto nadviazaný styk s nimi bude iste trvalý a nie jednorazový ako u mužov. Sústredila sa teda na obchvat, dobyla manželku; správne predpokladala, že si takto otvorila bránu do rodiny. Až potom, ked takto zabezpečila „predmostie", jedného dňa povie: - Už zasa máte pokazené auto?! No toto, iste máte nanič mechanika. Kaprov spolužiak má opravovňu, je to jeho dobrý kamarát... rád tam tvojho muža zavedie.