Černá a Chupatá
- Tam kedysi býval môj dedo. - ukazovala mi Inka dom na jednom z hrebeňov Bielych Karpát za obcou Žitková. Chlad sa nám zarezával ukradomky a hlboko do záhybov pod teplým oblečením. - Kedysi tadiaľto neviedla asfaltová cesta a tento dom je tu celkom nový. – čudovala sa – Volajú to tu Černá.
- Pamätám si z rozprávania, že raz im ochorela krava. – pokračovala rozvíjajúc klbko poznania - Zapálili sa jej vemená, nemohli ju podojiť a ani zverolekár si s tým nevedel poradiť. A volať zverolekára v tej dobe, to bolo niečo! Tak prišla na rad Chupatá. Tak ju volali, neviem prečo, keď sa volala Gabrhelová. „Vítku, máš pod prahem kosti.“ – povedala. Dedo na tom mieste kopal a kosti aj vykopal a spálil. Krave dali bylinky od nej a uzdravila sa.
- Francek, syn Chupatej sa občas v krčme preriekol, že ona má knihu a potom veľavýznamne mlčal. Ťažko povedať, či hovoril pravdu alebo si vymýšľal, aby sa ho báli. Napadlo ma, či tie kosti tam kedysi nedala zakopať práve ona. Naši sa totiž sem sťahovali z blízkej dediny. Ani tento dom nepostavil dedo. Aj preto mohla vedieť, že sú tam zakopané a že môžu škodiť novým majiteľom. Vieš, tieto dedinské bosorky robili mágiu bez rozlišovania toho, či je biela alebo čierna. Plnili len želania ľudí. Oni nemôžu za to, čo od nich ľudia vlastne chcú.
Bosorky, mágia a etika
- Tu však vyvstáva filozofická otázka: „Kto je väčší vinník? Ten, čo zbrane hromadného ničenia vyrába, alebo ten, kto ich použije?“- usmiala som sa na ňu a pripomenula jej vetu z jedného z psychotronických seminárov.
- Jedna z mojich klientok navštívila pred mnohými rokmi tiež čarodejnicu z oblasti Starého Hrozenkova. Možno to bola aj práve táto, čo ju spomínaš ty. Vypýtala si recept ako získať lásku muža, do ktorého sa zamilovala. Pamätám sa ako mi hovorila: „Zamiešala som mu to do kakaa.“ Neželajte si vedieť čo. Ak milujete tento nápoj, mohlo by sa stať, že ho už nikdy v živote nevypijete,- pozrela som nenápadne očkom na malú všetečku. – „A ono to funguje. Získala som ho. Ale za akú cenu! Prekliala nás jeho bývala a v deň našej svadby sa obrad zrušil, potom som mala ťažkú autonehodu, všetci priatelia ma opustili a on teraz sedí v base za niečo, čo neurobil. Aj napriek všetkému zlému a tomu, že voči sebe cítime viac nenávisť ako lásku, sa nemôžeme od seba odlúčiť. Niečo nás drží spolu.“ Odporučila som jej pani pri Prievidzi, aby si to dala zrušiť, ale neurobila nič. Každý z nás má slobodnú voľbu, čo urobí so svojim životom.
Žitkovské bohyne
- Mami, Drahuškina cera a vnučka je tady.- ohlásil nás usmievavý gazda. Ich Kuťo od šťastia skučal. A vyžadoval si neustále hladkanie od dievčaťa.
- Tam je to Na Dolinách pred colnicu dom od domu. Lacný výdelek. – mávla rukou stará pani Brosdíková nad našou otázkou o hrozenkovských vešticiach a liečiteľkách. Pochutnali sme si na pravom žitkovskom koláči, ktorý chutil ako domáca vylepšená verzia moravských koláčov z obchodu. Vypočuli sme si ponosu na strašný ruch, ktorý tam vládne občas počas víkendov, keď prídu chatári z mesta, Inka sa dozvedela ešte viac o svojich žijúcich príbuzných, mŕtvych predkoch, prehodnotila svoje postoje a pobrali sme sa ďalej.
- Choďte za Štefinu, ona možno něco bude vědet. – a my sme sa pobrali späť do doliny.
Zastavili sme pri drevenej ohrade s miestnymi osadníkmi. Hrdzavý kôň Pejko sa naháňal s dvoma malými neposlušnými psami a jedna mladá dievčina hladila sedemtýždňové šteniatko.
- Prosím, vás, kde by sme našli pani Gabrhelovú? Vraj sa tak nevolá, len si hovorí Gabrhelová. – skúšali sme a dostali odpoveď.
Vošli sme do označeného dvora a pozdravili muža s košom drevených polien. Bolo evidentné, že niečo vie, len nevie, či o tom môže rozprávať. Tak nahodil ironickú masku neveriaceho muža a poslal za nami svoju manželku. Babička je vraj chorá a v tejto oblasti už nikoho, kto sa zaoberal veštením a mágiou, nenájdeme.
- Tí, co byly opravdu pocitví a dobrí, tak už nežijí. Tí ostatní vám budou vyprávět bludy. V knižnici v Uherskem Brode hledejte knihy Studánky alebo Žitkovské bohyne – autor Jirí Jilík a dozvíte sa, co potřebujete. – vyprevadila nás napokon.
- Tá má ale silu! - veľavýznamne sme sa na seba s priateľkou pozreli. – A že bosorky už vymreli...
Dáva to zmysel...
- Už konečne rozumiem tomu, čo ti veštila v kartách, Mišenková. Dnešný deň. Všetko sedí. - skladala priateľka čriepky leporela nad horúcou polievkou v Motoreste. - Mám pocit, že je to dnešným dňom medzi našimi rodmi vyrovnané. Keď si to premietnem z toho logického hľadiska, tak je odo mňa možno hnusné nechať na poslednej návšteve ducha, ktorý starej pani privodí smrť a zavolá si ju na druhú stranu, no pocitovo sa vo mne rozhostil pokoj.
- Všimla si si, že súčet číslic oboch domov – veštice aj čarodejnice - je 13, čo symbolicky predstavuje smrť? – nadhodila som. - Prišli sme odviesť nespokojnú dušu tvojej pratety do svetla. Zblúdilé duše nepoznajú čas, tak náš pobyt na cintoríne vnímala ako pohreb, piknik v aute ako kar, počas tvojho šoférovania dávala najavo, že chce už naozaj zomrieť. Až kým sme ju nedoviezli k niekomu, kto jej to želanie môže splniť a kruh sa uzavrie. Dokonané.
„ČO SME BOLI MY, STE VY. ČO SME MY, BUDETE VY.“ - zamyslela som sa.
Kultúra, v ktorej „nadprirodzené schopnosti“ sú bežnou súčasťou života, vymiera s vymieraním generácii a tá ďalšia si vytvára novú kultúru. Tentoraz sme naozajstné bosorky, čarodejnice, strigy možno nenašli. Aspoň v tom mystickom slova zmysle. Samozrejme, ak za bosorku nepovažujem každú ženu, čo drží pevne v rukách opraty rodiny. Zato malebný kraj kopaníc, priateľské zvítania a srdečnosť v srdciach jednoduchých ľudí - áno.
Zlatica Mokráňová, vytvorené 15.12.2009